Advent sa nám prehupol do svojej druhej polovice, zajtra zapálime na adventnom venci tretiu sviečku. Volá sa Priateľstvo. Tento pojem vnímame okolo seba v rôznych podobách. Vždy však znamená to isté. Aristoteles povedal: „Nič nie je v živote tak potrebné ako priateľstvo.“ Všetci po ňom túžime, po skutočnom priateľstve. V poslednej dobe mám veľké šťastie byť účastníkom nádherných chvíľ, ktoré doslova chytajú za srdce. Dnes som mohol jednu takú chvíľu fotiť. Priznám sa vám, so slzami v očiach.
Kým vám prezradím o čo išlo, dovoľte mi predstaviť vám jednu mladú slečnu. Krásnu. Zoznámil som sa s ňou asi pred tromi mesiacmi. Virtuálne, písal som o nej na webovú stránku občianskeho združenia, ktoré založili tri skvelé baby. Baby, ktoré už v živote toho dosť dokázali. Pokojne by mohli sedieť doma pred televízorom s kávou v ruke a relaxovať. Ony nie. Rozhodli sa pomáhať iným. Názov združenia je rovnaký, aký nesie v svojom názve básnická zbierka jednej z nich, našej Zdenky Wenzlovej Švábekovej. Okrem nej sú v ňom Renátka Peková a Helenka Šalingová. Snáď ma nezmlátia, že som to prezradil. Ale vrátim sa k onej dievčine, ktorá sa v dnešný deň stala stredobodom mojej pozornosti.
Druhýkrát som ju stretol, teraz už v priamom prenose face to face, ako hovoria Maďari, čo vedia po anglicky, na krste Zdenkinej knihy NAPOSLEDY PLAČEM. Sedela vo svojom kresle na kolieskach a krásne sa usmievala. Z jej tváre sa zračila obrovská radosť zo života a chuť biť sa so svojimi problémami. Prečo? Každý z nás nesie svoj kríž. Vraj taký, aký uvládze. Kristínka, lebo tak sa táto dnes už dospelá slečna volá, vládze viac než hocikto iný, jej kríž je nesmierne ťažký, no ona ho nesie s gráciou človeka, ktorý sa nikdy nevzdáva.
Obrázok: Zdenka Wenzlová Švábeková (druhá zľava),
Richard Hattala (tretí zľava), Kristínka Hattalová (na vozíčku)
zdroj: Zdenka Wenzlová Švábeková
Keď ma Zdenka poprosila, či by som ju dnes dopoludnia nesprevádzal na stretnutie s Kristínkou Hattalovou, neváhal som ani sekundu. Odložil som všetko, čo som mal rozrobené, bokom a tešil som sa. Keby ste videli to, čo ja, slzili by ste rovnako. Stretnutie dvoch žien. Obe ťažko skúšané osudom. Priateľky. Ich objatie uprostred parkoviska pred Ikeou stálo za to. Z Kristínkiných úst vychádzali nezrozumiteľné zvuky, no na počudovanie ja som im rozumel. Kričala radosťou, že vidí svoju skvelú priateľku. A Zdenka? Videl som ju už neraz niekomu darovať svoje objatie plné lásky. Objatie, ktoré dokáže zázraky. Toto bolo iné, čarovné, ako čas blížiacich sa Vianoc. Musel som sa otočiť, aby nevideli, že aj taký chlap ako ja, pri tomto pohľade úplne zmäkne. Až tak, že sa mu v očiach objavia slzy.
Kristínka Hattalová, od dnes sa považujem za Tvojho priateľa. Predpokladám, že nebudem jediný, že sa ku mne pridajú ďalší a budeme Ti pomáhať. Adriana Hattalová, Richard Hattala, ste vzácni ľudia. Staráte sa o svoju dcérku ako o najvzácnejší poklad sveta. Tohoročný tretí advent si budem pamätať navždy. Zdenka, ďakujem.