Dvadsiaty prvý jún je v kalendári označený ako Deň otcov. Takto si na toho môjho spomínam ja…
Kedysi dávno, ešte za mojich detských čias, som neraz ráno zašiel do lesov v okolí mojej rodnej dedinky učupenej pod Sincom. Hríbov tam vždy rástlo neúrekom. Len to ste ich nesmeli ísť hľadať s naším otcom. Tomu sa v chôdzi nedalo stíhať.
Otec bol štíhly, vysoký chlap, samá šľacha, zocelený prácou v poľnohospodárstve. Fajn chlapík. Umrel, keď mal osemdesiatdva rokov. Ešte niekoľko týždňov pred smrťou mastil s nami karty, mariáš a nemali sme šancu nad ním vyhrať.
Musím sa usmiať pri spomienke na otcove návštevy u mňa v izbe. Často len tak vošiel, pohodlne si sadol do kresla a tíško ma pozoroval ako píšem. Tváril som sa, že ho nevidím. Vedel som, prečo sa zastavil a že sa o chvíľku ozve.
Postavil sa, podišiel ku mne a vždy sa ma opýtal, či mám veľa práce. A po chvíľke ticha sa opýtal ešte raz…či nemám nejaké drobné, že sa chce prejsť dole do dediny na pohárik a že mu mamka nechce dať. Vždy som mlčky kývol, že áno, že chápem jeho problémy a ukázal som mu rukou na tmavomodrú sklenenú misu na ovocie, položenú na nízkej skrinke pri dverách. Nespomínam si, žeby v tej mise bolo niekedy nejaké ovocie. Tá misa mi slúžila na odkladanie drobných.
Neznášam mince v peňaženke a už vôbec nie vo vrecku. Zakaždým, keď som odniekiaľ došiel domov, som do tej misy odľahčil peňaženku od mincí. Dával som ich tam pre otca. Nemôžem sa sťažovať, mal som šťastie na rodičov. Mamka bola fajn, len dokázala občas vybuchnúť. V jej žilách kolovala aj maďarská krv a príslovečný maďarský temperament sa v nej nezaprel. Mal som ju veľmi rád a viem, že aj ona mňa. Ale otec, ten bol neskutočný, úžasný človek. Veľmi ťažko znášal naše sklamania a veľmi sa tešil z našich úspechov. Vedel krásne spievať a ešte krajšie rozprávať. Mal vynikajúci pozorovací talent a pamäť mu slúžila až do jeho smrti. To sme si vždy, keď sme boli malí, posadali okolo neho a s otvorenými ústami sme počúvali jeho príbehy z vojny. Aj z tej druhej svetovej. Čo na tom, že s odstupom času si myslím, že polovica z tých príbehov, ak nie všetky, bola vymyslená. Fantáziu, schopnosť vyrozprávať príbehy, som určite zdedil po ňom. Často na neho spomínam, najmä s kamarátom krčmárom. Na to, ako otec sedával v kúte krčmy. Sám, pred sebou pohárik vodky, pozoroval ľudí. Jeho smrť ma veľmi zasiahla. Zrazu sa misa na ovocie začala napĺňať mincami a nemal ich kto míňať. Tá misa je na tej skrinke pri dverách stále. Aj mince v nej.