Svet kníh

„Temnota nemôže vyhnať tmu: dokáže to iba svetlo. Nenávisť nemôže vytlačiť nenávisť: to môže urobiť iba láska.“
Martin Luther King Jr.

Premýšľal som, o čom by mohla byť dnešná úvaha. Politika ani súčasná situácia okolo korona šialenstva nie sú témy, ktoré by ma prinútili sadnúť si a zosmoliť niekoľko slov do súvislej zmysluplnej vety. Áno, týka sa ma to, psychicky sa pripravujem na tohtotýždňový test môjho nosa, ale to je tak asi všetko. Aj tak viem, že jediný hodnoverný údaj, ktorý z toho vznikne, bude hĺbka nosnej dutiny. V milimetroch, nech je to číslo čo najväčšie.

Čo sa ma ale týka určite, je tma, ktorá si sadla nad našu krajinu a nieto toho, kto by priniesol svetlo, aby ju rozohnal.

Už ako dieťa som mal panický strach z tmy. Vyvolávala vo mne niečo tajomné a desivé. Nie nadarmo sa hovorí, že zlo prichádza pod rúško tmy. Možno aj ovplyvnený prečítanými rozprávkami, kde sa to hmýrilo rôznymi strašidlami, démonmi, zlými strigami a inými nečistými silami, som sa bál večer čo večer zaspať. Myšlienka, že zavriem oči a okolo mňa sa rozprestrie nepreniknuteľný závoj tej čiernočiernej farby, ktorá už nikdy nemusí zmiznúť z môjho života a ja sa stratím v nekonečne, kde nebude nič iné, len ja a tmúca tma, ma strašila. V jeden večer som sa pokúsil so svojím strachom z tmy vybabrať. Len čo ma mamka uložila do postele a zhasla v izbe svetlo…som sa rýchlo poobzeral okolo seba. Dych sa mi zrýchlil. Tma! Rýchlo som si schoval hlavu pod prikrývku. Mamáááá…aj tam tma! Bleskovo som vykukol. Pohľad mi padol na okno. Vtedy som ho zbadal. Z ďalekej oblohy sa pomedzi dierky v záclone drali do izby tenučké lúče svetla. To mesiac nazeral dovnútra. Usmieval sa na mňa milým deduškovským úsmevom a akoby (alebo naozaj?) sa mi prihováral.

„Neboj sa maličký. Tma nie je skutočná, je to len pocit, predstava. Ona je vlastne len akýsi môj plášť a ten vôbec nie je čierny. Je taký, akým ho chceš vidieť. Má byť biely? Bude biely. Žltý? Nech je po tvojom.“ Vystrel ku mne svoju dlhočiznú ruku a dotkol sa ma.

Skutočne. Pomaly sa moja čiernočierna tma začala meniť na tmu hrajúcu tónmi rôznych farieb. Odvtedy je tma moja spoločníčka. Hoci mám pred ňou stále rešpekt a nerád sa túlam sám nočnými ulicami, viem, že pod jej rúškom mi nič zlé nehrozí. Verím jej, tak ako verím ľuďom. A hoci sa teraz naše srdcia naplnili zlobou a nenávisťou jedného voči druhému a všetkých proti všetkým, verím, že to čoskoro skončí. Pretože ten lúč svetla, ktorý tou tmou preniká, dotýka sa našich sŕdc a zapaľuje v nich plamene lásky. Človek je tvor citlivý. Nenávisť by nemala mať u nás miesto. Strach by mala vystriedať odvaha pozrieť sa pravde do očí, odvaha vystrieť ruku a podať ju tomu, kto sa po tej ruke naťahuje. A možno si to práve ty, čo najviac kričíš, kto pomoc potrebuje. Tak ju neodmietaj a chyť sa. Čo ak je to tvoja posledná šanca zbaviť sa tej čiernočiernej tmy?