Ležal na drevenej prični pri stene, prikrytý tenkou prikrývkou. Všade okolo neho bola tma. A ticho. Letný dážď svojimi kvapkami vyklepkával smutnú melódiu na okennú rímsu. Kdesi zamrnčalo dieťa.
Dieťa? Tu? Zarazil sa.
Znova ten istý zvuk. Bolo tam dieťa. Teraz si už bol istý. Otočil hlavu smerom odkiaľ znel hlas. Chvíľku trvalo, kým sa jeho očiam podarilo preniknúť hustým závojom farby smútku. V protiľahlom kúte miestnosti zbadal kolísku. Jej obrysy boli zreteľné. Klasická drevená kolíska. Vyrezávaná. Dieťa ležiace v nej sa pohlo. Opäť. Pohlo rúčkami, zakopalo do vzduchu nôžkami. Usmial sa. Privrel oči a videl ako v hmle ženu, ktorá sedela pri podobnej kolíske a svojím spevom uspávala maličké uložené v nej.
Ilustračný obrázok
Zdroj: Pinterest
Zrazu zbystril pozornosť. V izbe sa nachádzal ešte niekto iný. Jeho šiesty zmysel, ktorý sa rokmi vyvinul takmer do dokonalosti, mu našepkával, že tam s dieťatkom nie sú sami. Vtiahol do seba vzduch. Zhlboka. Vedel, že každý človek má svoj jedinečný pach, nezameniteľný so žiadnym iným. Jeho nos dokázal rozoznať snáď tisíce vôní a zápachov. Pomocou neho dokázal vycítiť hroziace nebezpečenstvo na míle ďaleko. Aj teraz ho prinútil byť v strehu. Vzduchom sa tiahla zmes kyslastého potu a lacného tabaku. Otvoril oči. Stredom izby sa mihol tmavý tieň. Zmeravel. Tieň sa pohyboval isto a takmer nehlučne.
Kto je to? Muž? Podľa pachu určite. Čo tu však chce? Prečo kráča ku kolíske? Hádam nechce maličkému v nej ublížiť? Začal sa potiť.
„Urob niečo! Postav sa a choď za ním!“ prikazoval mu jeho vnútorný hlas.
Počúvni ho, hovoril si. Márna snaha. Nedalo sa. Telo mal ťažké, neovládateľné. Nohy, aj ruky mal akoby prikované k posteli. Jediné s čím mohol pohnúť bola hlava.
Pozorným okom sledoval tieň, ktorý sa pomaly priblížil do tesnej blízkosti kolísky. Z ničoho nič sa mu stratil. Vydýchol si.
„Ty hlupák! Bola to len vidina. To všetko sa ti len zdalo,“ upokojoval sa.
„Nie, nezdalo,“ konštatoval v duchu po chvíli, keď sa tmavá tôňa objavila znova.
Tajomný muž stál tesne pri kolíske a pred sebou, vo výške očí, vo vystretých rukách držal dieťa. Zreteľne videl, ako maličké pohlo rúčkami. A potom…Zasmialo sa. Krásne, ako sa len deti vedia smiať. Avšak tento smiech ho zarazil. Tak sa predsa smial on! Znova sa pokúsil vstať. No telo od krku dole akoby mu nepatrilo. Nehýbalo sa, nejavilo žiadne známky života.
„Človeče, musíš niečo urobiť! Tiene predsa neberú deti do rúk len tak! Krič, volaj o pomoc! Len nelež ako drevo! Vždy si zo všetkého dokázal nájsť cestu von, aj z tohto musíš!“ hystericky sa ozýval jeho vnútorný hlas.
„Hej! Kto si?! Nechaj to dieťa!“ počul sám seba ako volá na neznámeho.
Ten sa otočil k nemu. Čo ako sa namáhal, do tváre mu nevidel. Tieň nemal tvár. Namiesto nej na neho zízala čierna diera. Izbu matne osvetlil mesiac, ktorému sa podarilo predrať sa cez mraky nakopené na oblohe. Kúsok biedneho svetla dopadol na tvár dieťaťa. Jeho, dovtedy zmeravené telo, sa začalo triasť hrôzou. To maličké bol on sám! Začal revať ako zmyslov zbavený. Ocitol sa v rukách netvora bez tváre a nedokázal proti tomu nič urobiť. Tieň sa začal hrdelným smiechom diabolsky smiať. Smiech sa postupne vzďaľoval, vzďaľoval, až úplne zmĺkol. Izba sa opäť ponorila do absolútnej tmy a ticha. Oči mu zaliali slzy.
Ilustračný obrázok
Zdroj: Pinterest
„Lodovic! Lodovic!“ cítil ako ním niekto trasie za plece.
Otvoril oči. Poobzeral sa okolo seba. Žiadny tieň nevidel, len tváre piatich spolubývajúcich mníchov, ktoré sa skláňali nad ním.
„Znova ten sen?“ opýtal sa ho jeden z mníchov.
„Znova, nechápem. Ten istý niekoľko rokov, noc čo noc,“ sťažka si vzdychol a posadil sa.
Úryvok z pripravovaného historického románu Dokonalý kvet.
Celá debata | RSS tejto debaty