„Je skutočne dôležité šíriť posolstvo príbehov, ktoré píšem. Životy detí, žien a matiek nemôžu byť pre nikoho ľahostajné. Hoci žijeme vo vyspelom storočí, kedy sa zdá, že informovanosť tabuizovanej témy je dostatočná, opak je pravdou. Odkrývame veľa, napriek tomu stále nechceme uveriť, že sa niečo zlé deje a to práve za dvermi našich susedov. Je pre nás už vôbec neprípustné, že by sa niečo také mohlo diať aj v našej rodine. Len osvetou a láskou k človeku, meníme ľudí a svet k lepšiemu. Iba tým nastavujeme zrkadlo tejto doby, aby sa doň mohli pozerať aj naši potomkovia bez obavy z toho, žeby prasklo tlakom neúcty a opovrhnutia,“ hovorí o svojej tvorbe poetka a spisovateľka Zdenka Wenzlová Švábeková.
Pred necelým mesiacom uzrela svetlo sveta jej, v poradí, štvrtá kniha. NAPOSLEDY PLAČEM. Skutočný príbeh ženy matky, plný lásky a nenávisti.
Zdenka sa už dlhé roky pracovne aj súkromne venuje charitatívnej činnosti a poradenstvu v rôznych oblastiach. Pri tejto činnosti sa stretáva s ľuďmi, ktorí sa jej otvoria a porozprávajú svoje osudy. Počúvať tie príbehy nie je jednoduché, lebo ich výpovede sú sprevádzané boľavými spomienkami, neraz slzami a silnými emóciami. Rovnako pri ich písaní prežíva silné emócie, ktoré pretavuje do knižnej podoby. Všetky jej knihy sprevádza neľahký osud. Emócie sú prirodzeným javom v živote človeka, ale nie vždy nás donútia plakať. V knihách Zdenky Wenzlovej Švábekovej sa slzám neubránite, zanechajú vo vás veľa otáznikov, ale mnohým otvoria oči a neraz aj ústa, z ktorých vychádzajú ďalšie a ďalšie veľmi podobné príbehy. Každým takýmto príbehom chcela autorka poukázať na to, čo sa deje za zatvorenými dverami a čo by sme sa mali naučiť vnímať. Postaviť sa zlu, vymaniť sa zo spárov agresora, je pre dieťa ťažké a často nemožné. Okolie nepočúva a nevidí, to je problém, na ktorý v knihách poukazuje. Keď sa z dieťaťa stane žena, je už tak ubolená, ustráchaná a plná túžby po láske, že je ľahkou obeťou pre ďalšieho tyrana, ktorý jej ničí život. Kedysi dieťa túžiace po láske rodičov, ktorej sa mu nedostalo, hľadá už ako žena oporu
v partnerovi. Nikto ju nenaučil žiť, ktorou stranou vykročiť, nikto jej nedal návod, ako sa brániť.
Z týchto prežitých osudov skladá príbehy, ktoré si pustí takmer pod kožu, aby mohla dať deju už rokmi vyprchané emócie.
Zdenka Wenzlová Švábeková
zdroj: archív Zdenky W. Švábekovej
V živote Zdenky Wenzlovej Švábekovej boli slabé, boľavé, aj pre život nepriaznivé dni, kedy sa musela naučiť byť silnou, aby prežila. Vysielať do sveta slabosť, bolesť a výzvu pomoci nebolo zrejme zakódované v jej hlave, ani v povahe. Netají sa tým, že od svojho narodenia prešla mnohými, nie práve pre život priaznivými situáciami. Boli aj hodiny zúfalstva a hľadania seba samej. Nikdy ju ale nič nezlomilo natoľko, aby klesla na duchu a padla na kolená. Vytvorila si vlastné pravidlo, že každá bolesť, nezdar, trápenie, trvajú iba deň a ten druhý je dňom víťazstva. Dnes ale vie, že nebyť sily vôle žiť a prekonať sama seba, nebola by schopná vnímať bolesť iných.
V tej spleti života, ktorý sa s ňou nemaznal, napriek všetkému objavila lásku k ľuďom, ktorá ju priviedla k rozhodnutiu pomáhať. Niekedy stačí slovo, inokedy náznak nádeje, prejav záujmu, silné objatie, vyzdvihnutie kvalít a mnohým sa zmení ich pohľad na svet. Zrazu znenazdania objavia svoju vlastnú silu vôle, začnú sa prekonávať a úspech sa dostaví.
Pravdou je, že nie všetci potrebujú tento druh posunu, ale naopak potrebujú oveľa, oveľa viac. Za nezištnou pomocou ľuďom je veľa hodín práce, kedy je potrebné obetovať súkromie, podeliť sa s takzvaným posledným krajcom chleba a neočakávať chválu, či verejné uznanie. Mnohé svoje aktivity pomoci nezverejňuje, jednak pre ochranu osobnosti toho ktorého človeka a na druhej strane preto, že toto nie je to, čím by chcela živiť svoje ego. Obyčajné poďakovanie a dobrý, či úspešný život tých, ktorým pomohla, je pre Zdenku najväčšou odmenou.
Filantropom sa človek nestáva zo dňa na deň. Jej aktivity týmto smerom sa začali pred mnohými rokmi. Pracovať s ľuďmi neznamená ich iba riadiť, ale často radiť, počúvať
a aj v smutných očiach, alebo hoci v nebadanom povzdychu, hľadať priestor na pomoc. Neraz zaspáva alebo sa aj zobúdza s myšlienkou, ako pomôcť. Stáva sa, že zúfalstvo človeka je už tak opradené jeho zlyhaním, bezvýchodiskovým stavom, alebo slabou vôľou chcieť niečo meniť, že akákoľvek snaha pomôcť mu, je zbytočná. Od svojho okolia počúva, že nemôže predsa pomôcť každému a spasiť celý svet.
„Som z toho smutná, ale iba jeden deň, lebo na druhý si poviem, že ak zachránim v živote čo len jedného človeka, aj to je úspech,“ hovorí skromne a pokorne postavou nevysoká krehká žena s obrovským srdcom plným lásky.
*Zdenka Wenzlová Švábeková je podnikateľka, spisovateľka, poetka a filantropka, je spoluzakladateľka Občianskeho združenia Roztavené putá.
Celá debata | RSS tejto debaty