Svet kníh

S akousi posvätnou úctou som odomykala dvere do domu, kde býval môj „otec“. Naposledy som tu bola pred viac ako desiatimi rokmi. Predtým snáď len raz. Zrazu mi ten dom hovoril pani a mne sa triasli ruky, keď som otvorila dvere do miest, kde trávil muž, ktorý mi dal tak veľa do života.

Volám sa Dominika Prochotská a včera som sa vrátila do rodnej krajiny po piatich rokoch. Prinútil ma k tomu zvláštny telefonát, v ktorom mi moja dobrá priateľka a bývalá spolužiačka v jednej osobe Majka oznamovala, že sa dozvedela, že ma hľadá istý JUDr. Novotný, štátny notár, vo veci dedičstva. Vo veci dedičstva? Divila som sa. Po kom by som ja mohla dediť. Je pravdou, že som šesť rokov dozadu stratila najcennejšiu bytosť, moju mamku, ale tam sme dedičstvo vyriešili hneď a o nikom ďalšom som nevedela. Napriek tomu mi zvedavosť nedala, sadla som na prvé lietadlo smer Slovensko a navštívila pána notára. Milý, ústretový pán, s úlisným úsmevom, slečna sem, slečna tam. Dáte si kávičku, alebo čajík? Ako ja neznášam tieto zdrobneniny. Stačí, že s nimi človek začne a už sa mi zhnusí.

Po formálnom rozhovore o Londýne, kde žijem a pracujem, o politike, ktorá je jednou z tém, ktoré nenávidím a o počasí a povestnej londýnskej hmle, ktorá sa v nekonečnej diaľke rozprestiera nad Temžou, prešiel k veci, ktorá mňa najviac zaujímala.

„Slečna Prochotská, poznali ste pána inžiniera Jakuba Bosáka?“ zrazu doktor Novotný prešiel do oficiálneho módu, jeho hlas zvážnel, akoby chcel dodať akúsi formálnu úctu úradu, ktorý zastupoval.

„Áno, Jakub, teda inžinier Bosák, bol priateľ mojej mamky,“ v mysli sa mi zjavila večne usmievavá Jakubova tvár.

Nikdy som ho nevolala priezviskom, do istého času som ho ani poriadne nepoznala. Pre mňa bol vždy Jakub, alebo Kubík.

„Uhm,“ súhlasne pokýval hlavou. Posunul si okuliare na nose a dôležito sa prehrabával v kope papierov pred sebou.

„Inžinier Bosák, narodený osemnásteho mája tisíc deväťsto šesťdesiatpäť v Krupine, umrel dvadsiateho prvého júna dvetisíc jedenásť,“ čítal, akoby len tak pre seba.

Nemusel. Oba dátumy som mala hlboko vryté v pamäti. Najmä ten druhý.

„Áno, umrel pred piatimi rokmi.“

„Slečna Prochotská, dovoľte mi, aby som vám z úradnej moci oznámil,“ dôležito si odkašlal, „že…“ Zasekol sa.

„No, takto, oficiality bokom. Pán Bosák vás urobil univerzálnym dedičom svojho majetku.“

„Čo to znamená?“ nechápala som.

„Tento papier, čo držím v rukách, sa nazýva posledná vôľa alebo testament, či závet. Začiatkom roka dvetisíc jedenásť ho v našej kancelárii vlastnoručne spísal sám poručiteľ vo forme notárskej zápisnice. Keďže sa o jeho dedičstvo do dnešného dňa nikto neprihlásil a zistili sme, že on sám žiadnych priamych potomkov, dedičov, myslím tým deti, nemal a jeho súrodenci po oznámení, že o dedičstve pána Bosáka je spísaný závet, toto v zákonom stanovenej lehote nespochybnili, po vyriešení potrebných formalít, sa stávate de facto majiteľkou všetkého jeho majetku, vlastne de iure ňou už ste.“

Ilustračný obrázok

Zdroj: Pinterest

Jakubov dom nebol veľký, typicky dedinský dom, avšak aj po rokoch bolo z každého jeho kúta, z každej jednej miestnosti, cítiť človečinu. Pomalým krokom som chodila z jednej izby do druhej a v myšlienkach sa vracala k nemu. Na deň, keď prišiel prvýkrát k nám, na víkend, potom na ďalší a ďalší, až zostal s nami bývať. Keď nám, mne a bratovi, mamina oznámila, že má priateľa a že by nám ho chcela predstaviť, hrôzou sme takmer zamreli. Ešte sme mali v živej pamäti toho predchádzajúceho a nebolo to práve najšťastnejšie obdobie v živote našej mamy. Chvíľku trvalo kým sa ľady medzi nami a Jakubom prelomili, ale potom to už nemalo chybu. Každý deň bol iný, každý deň sme mali zo života slávnosť.

V súvislosti s Kubíkom mi navždy zostanú v pamäti dve príhody, ktoré súviseli priamo so mnou. Po gympli som nešla hneď na výšku, chcela som študovať prekladateľstvo a mala som pocit, že som v angličtine veľmi slabá. Som maximalista a všetko čo robím, robím naplno a s vierou, že to má svoj význam. Rozhodla som sa ísť na rok pracovať do Londýna. Niečo si zarobiť, hoci peniaze boli až druhoradý motív mojej cesty, ale hlavne zdokonaliť sa v jazyku. Život v cudzine ma lákal, odlúčenie od mojich blízkych už nie. Môj odchod najťažšie znášal Marek, môj priateľ. Dali sme sa dokopy v lete, cez prázdniny. Môj prvý chlapec. Dovtedy som s nikým nechodila. Poviete si, rarita, v dnešnej dobe mať prvého chalana takmer v dvadsiatke, mne to však nejaké zvláštne nepripadalo. Nemala som pocit, že mi niečo ušlo.

Rok ubehol ako voda a ja som sa nesmierne tešila domov. Počas dvanástich mesiacov strávených v upršanej metropole Anglicka som sa dostala na Slovensko, na moje rodné Kysuce, len raz, na Vianoce. Ani si neviete predstaviť, ako veľmi som sa tešila na maminu, na Mareka, na Jakuba, na brata. Let z Londýna do Krakova sa mi nikdy nezdal taký nekonečne dlhý. Na letisko po mňa mala prísť celá delegácia. Mamina mi potom doma rozprávala, čo sa stalo. Marek jej v aute oznámil, že mám veľký problém. Koho objímem prvého. Jeho alebo maminu. Vyriešil to šalamúnsky. Na letisku Jána Pavla II. uskutočnia skupinové objatie. Heuréka. Nič však nie je také ako vyzerá, najmä ak sa v delegácii nachádzal Kubík s jeho figliarskou povahou.

Priblížim vám celú story očami mojej maminy: „Letisko, terminál dva, vstupná hala. Naťahujeme krky a vyzeráme Niku. Obzerám sa a Jakub nikde. A už vidíme prichádzať moju dcéru s vozíkom s kuframi. Vidíme, že máva, ale nie smerom k nám. Ide bokom a s niekým sa srdečne objíma. Nie Marek, ani ja, ani skupinové objatie. Jakub!!!“

Presne tak. Prvý, koho som v hale zbadala bol Kubík s jeho neodmysliteľným úsmevom. Objal ma, vzal mi kufor a hovoril:

„Prepáč, dieťa,“ vždy ma tak volal a mne, hoci som bola dávno dospelá, sa to oslovenie veľmi páčilo, „nemohol som dopustiť katastrofu.“

Druhýkrát ma zaskočil o rok neskôr. Pre zmenu v lete. To už mali s maminou veľké vzťahové problémy a na Jakubovi bolo vidieť, ako ho to veľmi trápi. Zhodou okolností aj ja som mala chaos v Markových citoch a prežívali sme dosť veľkú krízu. Ako bez ducha som sedela vo svojej hojdačke na dvore a čítala si nejaké anglické texty. Chystala som sa na prijímačky na vysokú, keď vyšiel z domu. Prekvapene som sa na neho pozerala. Niečo mi na ňom nesedelo.

„Jakub, čo je na tebe také zvláštne, že mi to k tebe nepasuje?“

„Žeby udice?“ usmial sa.

Bingo! Udice. Veď on nikdy na ryby nechodil!

„Ty ideš na rybačku?“

„No,“ odvetil a ukladal akési plastové vedro a udice do auta.

„Odkedy si vášnivý lapač rýb?“

„Dieťa, ja som muž mnohých tvárí. Ideš so mnou?“

„Musím sa učiť, prepáč.“

„Nemusíš, ty to už dávno všetko vieš. A myslím si, že taká rybačka s rozhovorom ti neuškodí. Hm?“ otvoril mi dvere spolujazdca na aute.

Išla som. Asi desať kilometrov od nás je jazero. K nemu nás viedli kolesá Jakubovho auta.

„Jakub, to chodíš na ryby sem?“

„Áno. Pekné miesto, že?“

„Miesto je síce pekné, ale pokiaľ sa pamätám, tu žiadne ryby  nikdy neboli.“

„Neboli,“ súhlasne prikývol a doložil, „a nie sú.“

Na moje prekvapenie, priateľ mojej maminy vytiahol z kufra deku, tú rozprestrel na trávu na brehu a skladaciu stoličku, na ktorú si sadol on a mne ponúkol miesto na deke. Obe udice, položil vedľa seba a len tak bezducho civel do vody.

„Ty chytáš ryby očami?“ nedalo mi neopýtať sa.

„Nie. Prezradím ti svoje tajomstvo. Ja ryby vôbec nechytám. Chodím sem meditovať.“

„Čože?!“ zdvihla som nechápavo obočie.

„Dobre si počula. Chodím si sem zrovnávať svoje myšlienky.“

„To nemôžeš doma?“

„Nie. Doma to nie je ono.“

„Dobre, a čo potom hovoríš mamine, že kde si bol?“

„No predsa na rybách. Neklamem.“

„Ale veď žiadne ryby nikdy nedonesieš.“

„To teda nie. Ja ryby ani veľmi nemusím. Hlavne tieto sladkovodné. Pre mňa sú ich kosti postrachom. Chŕŕŕ…,“ ako malý chlapec. Chytil sa za hrdlo, predstierajúc, že sa dusí. Nie nadarmo sa hovorí, že v každom chlapovi zostane navždy kus dieťaťa. Pri Jakubovi to platilo zvlášť. Smiala som sa z plných pľúc, no a keď sa skydol z malej stoličky na zem, stačilo mi. Veď si predstavte, stodesať kilogramov živej váhy. Nie, to sa ani predstaviť nedá. Bezradne som mávla nad ním rukou a natiahla sa na deke. Privrela som oči a vystavila tvár slnečným lúčom.

„Nemáš so sebou náhodou krém na opaľovanie?“ opýtala som sa ho len tak mimochodom. Veľkú nádej kladnej odpovedi som však nedávala.

„Ja ho síce nikdy nepoužívam, ale…,“ postavil sa a išiel k autu.

„Tramtadadá, nech sa páči. Tvoja mamina si ho zabudla v aute, keď sme boli naposledy spolu pri vode.“

„Vlani?“ smiala som sa.

„Nie, asi pred mesiacom,“ zosmutnel.

Sklonil hlavu a mlčky sa díval na hladinu jazera, na ktorej slnečné lúče vytvárali tie najčudesnejšie obrazce. Jemný vánok opatrne nadýchaval vlnky, akoby sa bál hlbšieho vydýchnutia, aby neprebudil pána jazera z jeho spánku.

„Jakub, je to vážne?“ nedalo mi a prerušila som mlčanie.

Otočil sa ku mne.

„Myslíš s maminou? Áno, je.“

„Rozídete sa?“

„Uhm. Je to na spadnutie. Niekedy nech robíš, čo robíš, vždy to bude zlé. Vieš, Domi,“ aj tak ma zvykol volať. Vraj podľa Dominiky Cibulkovej. Hm. Domi, nie zlé.

„Vieš, Domi,“ zopakoval, akoby tušil nad čím premýšľam, „urobil som chybu a taká chyba sa neodpúšťa. Žene nesmieš klamať, ani nič zatajiť. Nič, čo by sa jej mohlo dotknúť. Ani náznakom. Ženy berú takúto záležitosť osobne a neodpúšťajú. Tvoja mamina je ťažká povaha. Žiť s ňou je veľmi náročné, napriek tomu si dovolím tvrdiť, že som to zvládal. Zmenil som sa. Kedysi som žil búrlivý život, užíval som si ho a robil som hlúposti. Prišiel som k vám a zrazu som bol iný. Akýsi rozumnejší, zodpovednejší. Mamu som miloval a milujem ju stále. Lenže minulosť každého z nás dobehne, nech bola akákoľvek, neschováme sa pred ňou. Klamal som v jednej vážnej veci a už sa to nedalo vziať späť. Namiesto toho, aby som to napravil,. Klamal som ďalej. Nabaľovalo sa to ako snehová guľa, až ma tá hora snehu úplne zmietla. Snažil som sa urobiť si vo svojom živote poriadok, všetko, čo som robil, bolo kvôli nej, ale ona to nepochopila. Odcudzili sme sa jeden druhému a z veľkej lásky zostal len zvyk. Bojím sa, že časom ani ten už nie.“

„Rozumiem. Niečo podobné prežívame aj my s Markom.“

„Je to zlé?“

„Ja neviem. Mám ho rada, ale on je čudný.“

„Domi, láska sa nestráca. Neodchádza. Ak raz niekoho naozaj miluješ, z celého srdca, nedokážeš ho odtiaľ len tak dostať.“

„Jakub, mám strach, že ho stratím, že o neho prídem. Vlastnou hlúposťou. Tak ako ty, si myslím, že som to zavinila ja. Alebo je to osud?“

„Hm. Vina, nevina, trest, osud. Strach je to, prečo robíme chyby. Zbav sa ho, zhoď ho z pliec, pretože je to on, kto ťa gniavi k zemi, a smelo sa mu pozri do toho jeho zasraného strašieho ksichtu.“

„Páni, nepovedala by som na teba, že vieš aj nadávať. Ale musím ti dať za pravdu. Musím ten strach poraziť. Zvíťaziť nad sebou samou.“

„Vždy, keď budeš mať nejaký problém, povedz si, čo sa stane, ak ho nezvládnem? No, svet sa zrúti, ako hovorieval môj otec. A potom si sadnem na ten posledný kameň, čo z neho zostane, utriem si sopeľ, napľujem do dlaní a zarobím maltu. Začnem stavať nový svet. Ten môj.“

„Hm. Koľko múdrosti je v tých slovách. Ale potom prečo sú ľudia, aj ty, takí smutní, keď sa niečo končí?“

„No, bunky sa ti musia v mozgu smútkom preriediť, slzami vyplaviť a obnoviť, lebo stojaté vody len hnitie plodia. Nesmie to však dlho trvať, lebo osprostieš. A nové sa ti nebudú mať šancu v tom strese narodiť.

Takto sa začínajú nové etapy života, rodia sa nové kapitoly príbehu človeka. Chvíľu z toho bolí hlava a závity sa prehrievajú, ale čo je to proti smrti a zrodu hviezdy, či bytia, že ťa také depresie chytia? Veď je človek zrnkom piesku, a byť, či nebyť veľkého tresku, či plánov stvoriteľa, nebolo by lásky trápenia. Tak pozdvihnime čaše, či pivové fľaše a vzdajme hold citu, lebo nemá za cieľ iba eufóriu prinášať, ale aj slzy očistné. Tak trp človeče a prijmi bolesť, lebo vedz, že pominie a Boh ti druhé dvere otvorí, keď staré zavrieš. Lebo keby nie, nastal by prievan. Rozumieš?“ Usmial sa a postavil na rovné nohy. Opäť to bol ten starý Kubík so šibalským úsmevom v očiach.

„Jakub, to bol Šejkspír?“

„Myslíš ten záver? Nie, to bol Bosákšpír,“ najskôr som nechápala, ale potom mi došlo.

„Lebo, keď mňa verš zachváti, ver, kus univerza v tom je,  lebo i žalmy sú preto veršami, aby mali lepší kontakt s Bohom.“

„Nevedela som, že si aj básnik,“ smiala som sa.

„Ani ja,“ smial sa spolu so mnou.

„Ešte jednu vec ti poviem na záver tejto našej dišputy. Aj keby sa tvoj vzťah s Markom skončil, tak vedz, že je to len preto, aby sa v tvojom živote začalo niečo ešte krajšie. A nikto nehovorí, že ten, s kým nový život budeš žiť, nebude znova on. Pretože cesty božie sú nevyspytateľné. Myslíš si, že ti ho len tak priviedol do cesty? Nie. Každá kríza je len o tom, aby to tí dvaja pochopili, čo jeden pre druhého znamenajú. Ak to nepochopia, až vtedy je to problém. Ale za to už ani Boh, ani osud, či vesmír nemôžu.“

Jakub mal pravdu. S Markom sme si všetko vysvetlili a žijeme spolu dodnes.

Jakub od nás o týždeň odišiel. Jemu sa vzťah s maminou  zachrániť nepodarilo. Päť rokov žil v tomto dome, dva z nich drel v v jednej firme v Krupine ako obyčajný robotník, aby si neskôr splnil jeden zo svojich veľkých snov. Založil si malé vydavateľstvo. Na diaľku som sledovala jeho „kariéru“ a viem, že sa mu celkom slušne darilo. Nemal nejaké velikášske maniere, vydával max dvadsať titulov ročne a tešil sa z každej knihy, ktorú vydal. S mojou mamou neboli vôbec v kontakte, mne poslal na Vianoce a k narodeninám smsku, nikdy na to nezabudol.

Ilustračný obrázok

Zdroj: Pinterest

V lete piateho roku ako od nás odišiel, mama ťažko ochorela. Z ničoho nič začala chradnúť, nič nejedla, stále ju bolela hlava, brucho. Skončila v nemocnici so strašnou diagnózou. Rakovina žalúdka. Hrozne som sa o ňu bála. Našťastie som mala v práci dovolenku, tak som mohla chodiť za ňou do nemocnice každý deň. Nekonečné hodiny sme sa rozprávali o všetkom možnom, o tom, čo sme spolu prežili, aké hlúposti sme ako decká spolu s bratom povyvádzali. Neraz prišla reč aj na posledné roky a na Jakuba. Mama sa ma akoby náhodou pýtala, či neviem, čo je s ním, aké knihy vydal a tak. Smiali sme sa na jeho grimasách, na jeho nespočetných bonmotoch, ktoré ani časom nevybledli. Dokonca ani v mysli mojej maminy. Občas som ju pristihla, ako si v nestráženej chvíli utiera slzy, ktoré sa znenazdajky objavili v kútikoch jej očí. Takto sme strávili celý jeden mesiac a jej stav sa vôbec nezlepšoval. O tri dni som sa mala vrátiť do práce v Bratislave, keď som sa rozhodla. Sadla so do auta a poďho smer Krupina. Neviem, čo som tým chcela docieliť, nemala som žiadny plán, viedla ma len akási intuícia.

Zastavila som pred týmto domom, prvýkrát v živote som bola v týchto končinách. Srdce mi nenormálne búšilo, keď som zazvonila pri dverách. Počula som otvoriť dvere niekde vzadu, potom typický šuchtavý krok Jakubových nôh. Otvoril mi.

„Dieťa?! Čo tu robíš? Stalo sa niečo?! Mama?“ zasypal ma spŕškou otázok.

„Aj tebe dobrý večer, Kubík,“ objala som ho ako vtedy na letisku v Krakove a pobozkala na obe líca.

„Aká si ty veľká dáma, Domi. Prepáč mi to dieťa, pozabudol som sa. Už ti tak nemôžem hovoriť.“

„Môžeš, ty áno. Pre teba budem hádam do smrti dieťa. Išla som okolo, tak sa reku zastavím, ako sa máš. Už dávno som sa za tebou chystala, ale nikdy mi to nevyšlo,“ klamala som.

Sama pred sebou som sa hanbila, ale nemohla som inak, nemohla som na neho hneď vybehnúť s pravdou, že som tu kvôli mame a že chcem, aby ju išiel pozrieť. Aj na ňom zanechali uplynulé roky svoju stopu. Kedysi čierne vlasy nadobudli sýtejší strieborný nádych, tvár mu zdobila brada a fúzy tej istej farby, len v očiach, v tých mal rovnaký šibalský pohľad ako pred rokmi.

„Poď, sadneme si von, dozadu na terasu. Večery sú tam nádherné. Mám rád leto. Horúce, dusné, voňavé. Tu na juhu je iné ako tam u vás na severe. Tu ešte aj večer o desiatej môžeš sedieť na terase za domom, čítať si svoju obľúbenú knižku a popíjať kvalitné víno. To všetko v sprievode sláčikového orchestra pozostávajúceho z nekonečného množstva svrčkov vyhrávajúcich na neďalekej lúke, ktorým vážne konkuruje kvákanie žiab v močiari opodiaľ. Počuješ, Domi?“ obrátil sa na mňa, ukončiac tak svoj poetický monológ.

„Počujem. Je tu skutočne neskutočne,“ sadla som si do jedného zo záhradných kresiel.

„Čo čítaš?“ vzala som do ruky knihu, ktorá ležala otvorená na stole. „Milenec Lady Chatterleyovej? Ty čítaš takúto nemravnú literatúru?“

„Nesúhlasím s tebou, že je nemravná. H. D. Lawrence bol jedným z velikánov literatúry svojej doby, ak nie všetkých čias. Áno, v jeho tvorbe je zachytená erotika tak ako v žiadnej inej z tej doby, ale on to podal tak umelecky, že sa mu nič nedá vytknúť. Kam sa hrabú všetky tie odtiene všelijakých farieb. To je pornografia, toto je umenie. Nemusíš so mnou súhlasiť, som už starý, iná generácia. Všetko vnímam inak,“ postavil sa a odišiel niekam do domu, aby sa po chvíli vrátil s dvomi šálkami horúceho čaju.

„Prepáč, nepýtal som sa ťa, či si dáš, ale nejaký piatok sa už poznáme, nie?“ usmial sa a podal mi jednu.

„Juj, ako dobre vonia.“

„Aj tak si dieťa, hoci si už dáma,“ poznamenal skôr pre seba. „Tak spusť, určite si sem neprišla so mnou rozoberať erotiku v svetovej literatúre.“

Mlčala som, naberajúc odvahu a vyberajúc zo svojho slovníka tie správne slová.

„Jakub, mal si pravdu, keď si sa pýtal, či je niečo s mamou. Prišla som kvôli nej.“

Teraz mlčal on. Díval sa do diaľky, tam kdesi bola rieka, za ňou cesta, po ktorej uháňali nekonečné prúdy áut kamsi do sveta.

„Bola by som šťastná, keby si ju prišiel pozrieť. Je v nemocnici.“

Vstal, zišiel z terasy a bosými nohami sa začal prechádzať po rosou zmočenom trávniku. Mierne nahnutý dopredu, hlava sklonená, ruky zložené za chrbtom. Typický Jakub, keď nad niečím hlboko premýšľal.

„Prepáč, Domi. Nemôžem,“ tie tri slová boli ako úder palicou do temena hlavy.

„Povieš mi aj prečo?“ snažila som sa z toho spamätať.

„Je mi veľmi ľúto, že mama je chorá, ale nemôžem. Žiadaš odo mňa niečo, čo nie je v mojich silách. Päť rokov sa snažím zabudnúť a ty prídeš a všetku tú moju snahu jednoducho zmetieš zo stola?“

„Už ju nemiluješ? Kde sú tie slová o večnej láske?“ Plakala som. Beznádej ma úplne premohla.

„Domi, Domi, to nie je o láske. O láske to bolo pred piatimi rokmi.“

„Niekoho máš?“

„Nemám. Nikdy som nemal. Tvoja mama bola posledná žena v mojom živote a tak to aj zostane. Niežeby neboli možnosti, ale nikdy som si nedokázal predstaviť, že sa ráno prebudím a po mojom boku bude niekto iný, a nie tvoja mama. Nevedel som si predstaviť, že po bozku otvorím oči a nebudem sa dívať do tváre tej, ktorú milujem. Chápeš? Tam, pri tom jazere som ti niečo povedal. Ak niekoho skutočne miluješ, nedokážeš ho len tak vypudiť zo svojho srdca. Čakal som, celých päť rokov som čakal, že sa mi ozve a ona nič. Nemôžem, Domi, skutočne nemôžem. Jedna hlúpa otázka. Vie, že si tu?“

„Nie, nevie.“

„No vidíš. A to mám len tak prísť za ňou, postaviť sa tam do dverí a povedať, čau láska, som tu? Poznáš ju, vyrazila by ma, žeby po mne ani smrad nezostal.“

Jakub celú noc presedel na terase v spoločnosti svrčkov a žiab. Ráno ma vyprevadil k autu, v spätnom zrkadle som videla, ako tam stojí so zvesenou hlavou. Vedela som, čo sa
v ňom odohráva. Obrovský boj medzi rozumom a srdcom. Kto zvíťazil, som sa dozvedela o niekoľko mesiacov. V septembri prišla mama domov z nemocnice, no koncom novembra ju tam vzali znova. Stav sa jej zhoršil. V polovici decembra bolo jasné, že Vianoce budú bez nej. Niekoľko dní pred Vianocami mi volal Jakub. Čudným hlasom sa pýtal na mamu a na nadchádzajúce sviatky, kde budeme a čo budeme robiť. Povedala som mu, že mama je na tom znova zle a že budeme len dvaja s bratom. Nič mi na to neodvetil, bez pozdravu zložil telefón.

Ilustračný obrázok

Zdroj: Pinterest

Bol Štedrý deň, chystala som večeru, pre nás s bratom, keď niekto zazvonil pri dverách. Rýchlo som si utrela zamúčené ruky do zástery a išla otvoriť.

„Mami?! Ty si doma?!“ bez premýšľania som sa jej hodila okolo krku.

„A kto vám nachystá štedrovečernú hostinu? Počkaj, zadusíš ma,“ naoko ma kárala, ale v očiach som jej videla, že je šťastná, ako už dávno nie.

„Ja nachystám,“ začula som známy hlas za mojím chrbtom.

„Kubík?! Ja som to tušila, že zasa niečo vymyslíš!!!“

„Domi, nemohol som inak. Srdce je vždy viac ako rozum. Jeho hlas ma presvedčil. Ďakujem, že si vtedy za mnou prišla,“ uštipol ma na líce a ja som vedela, že prežijem tie naj(ne)obyčajnejšie Vianoce v mojom živote.

Prvá zo série adventných poviedok Také (ne)obyčajné Vianoce.