Svet kníh

Nič tak nerozjasní deň dospelého človeka, ako úsmev malého dieťaťa. Možno trochu klišé, ale zažil som to na vlastnej koži. Včera. Mne samotnému nebolo dopriate tešiť sa z úsmevu svojich detí, mne žiadne nehovorí otec alebo dedo. Ťažko som si na to zvykal, ale čas zahojí všetko a ani šibenica tak nebolí, keď slučka prestane omínať na krku.

Ale poďme k v včerajšiemu ránu. Sedel som v autobuse MHD, mieril som si to do práce a ako každý som držal v ruke mobil a čítal si správy. Predsa nebudem iný a vyčnievať z radu. Kam som sa pozrel, všetky hlavy boli sklonené a prsty priam lietali po tlačidlách s písmenami. Akoby všetci na niečo zabudli a na poslednú chvíľu chceli o tom informovať celé svoje okolie. Pohrúžený do noviniek virtuálneho sveta som si nevšimol, že na sedadlo vedľa mňa vyhuplo niečo, lepšie povedané niekto. Pocit, keď sa na vás niekto díva, poznáte všetci. Zrazu vás šteklí v zátylku, na krku, periférne sa vám zdá, že ste niekoho stredobodom pozornosti. Nezdalo sa mi to. Pozrel som sa vedľa seba a…spod šálu a čiapky stiahnutej hlboko do čela bolo vidieť len oči. Uprene sa na mňa pozerali a usmievali sa.
Som slušne vychovaný a neprišlo mi nič lepšie na um, ako sa pozdraviť: „Ahoj.“
Spod šálu sa ozvalo huhňavé: „Ahoj.“ Pohľad zostával ten istý. Skúmavý a zároveň šibalsky usmiaty.
Rozpaky sa ma zmocňovali čím ďalej, tým viac. Nemám skúsenosti s rozhovormi s mladými devami a táto bola naozaj mladučká. Zrazu som nevedel, čo s rukami, mobil mi pripadal úplne zbytočný, prehadzoval som si ho ako žeravý uhlík, svoj pohľad som nevedel upokojiť. Snažil som sa pozerať hocikde inde, len nie do tváre svojej susedky. Napriek tomu som cítil, že ona naďalej drzo skúma moju tvár.
„Ujo?“ počul som nesmelý hlas.
Otočil som sa k nej.
„Ujo, ty si Mikuláš?“
Strhol som sa. Ja a Mikuláš? To hádam nie. Poznám jedného, volá sa Mirko Kapusta a okrem toho, že je úžasný Mikuláš, píše krásne básne pre detičky. Ale ja? Zamyslel som sa nad sebou. Vtedy mi to došlo. Moja brada. Šedivý porast na mojej tvári pomýlil malú slečnu. Dostala ma do prekérnej situácie. Ak sa priznám, že nie som Mikuláš, možno zničím jej detské ilúzie o starom pánovi, ktorý nosí deťom vrecúška so sladkosťami. Ak potvrdím, že ním som, budem klamať a to sa deťom nemá. Nech mi je odpustené, nemohol som inak. Hral som „vnútenú“ rolu do konca. Odmenou mi bol úprimný smiech, už nielen očí, ale aj z pier mojej novej priateľky, Šárky. Dozvedel som sa mnoho z jej doterajšieho štvorročného života, aj to, že mi žiadnu zo svojich hračiek nedá, pretože ostatné by boli smutné.