Založ si blog

Aj slzy patria k Vianociam

Smutná kráčala tichou časťou mesta. Úzka ulička, z oboch strán lemovaná staršími, no pekne upravenými domami, stúpala do mierneho kopčeka. Aký to bol kontrast s centrom mesta, ktoré si žilo svojím vlastným rušným životom. Pod nohami jej vržďal sneh a z oblohy stále padala jedna vločka za druhou. Mala rada zimu a tie biele mokré čudá sneh, ten k nej neodmysliteľne patril. Najmä ak do Vianoc zostávalo len niekoľko dní. Trpko sa usmiala. Ešte včera podvečer sa veľmi tešila na najkrajšie sviatky v roku. Na vôňu ihličia, či medovníkov, na darčeky pod stromčekom, na svoju rodinu a neopakovateľnú atmosféru pri sviatočnom štedrovečernom stole. Milovala tento čas, ľudia sa jej zdali akýsi iní, ľudskejší. Akoby celoročná závisť a nenávisť zmizla kdesi pod snehom a namiesto nich sa na tvárach objavili úsmev a milota. Veru, Vianoce by mali byť každý deň.

Ilustračný obrázok

Zdroj: Canva

 

Ale večer sa stalo niečo, čo jej radosť pokazilo. Sedela pred televízorom, unavená z práce, zababúšená do deky, keď prišiel za ňou. Najskôr len tak postával, už niekoľko dní na ňom videla, že ho niečo trápi. Nikdy nevyzvedala. Poznala ho, ak sa chcel s niečím zdôveriť, skôr, či neskôr sám za ňou prišiel.

Nasťahoval sa k nim pred tromi rokmi. Bola rada. Muž, ktorému kedysi povedala áno, a o ktorom si naivne myslela, že to bude na celý život, ju nechal s malými deťmi a odišiel s inou. Odvtedy žila sama. Kým neprišiel on. Miloval ju a ona milovala jeho. Bola si istá, že teraz je to už naozaj na celý život. Nebyť včerajšieho večera.

Konečne sa odhodlal, prestal sa ošívať a priznal sa k niečomu, čo ho veľmi ťažilo.

„Prepáč, nevedel som, ako ti to mám povedať. Na Vianoce nemôžem byť s vami,“ len ťažko z neho vypadávali slová, ktoré akoby rezali do živého.

„Prečo?“ počula sa. Na počudovanie hovorila chladne, bez emócií.

„Prišla za mnou asi pred mesiacom. O ničom som netušil. Zastavila ma na ulici pred firmou, vraj sa potrebuje so mnou porozprávať,“ vysvetľoval, sotva ho počula.

„Ona? Je v tom žena?“ nechápavo sa pýtala.

„Áno, je. Ale nie je to tak, ako si myslíš,“ skormútene sklopil  zrak.

„A ako to je? Prišla za tebou pred mesiacom a ty mi o tom hovoríš dnes len tak?“

Stál pred ňou so zvesenou hlavou a ona nevedela, čo má robiť, ako sa má zachovať. Opäť videla svoj prázdny dom, svoj prázdny život. Obrovská hrča jej uviazla kdesi v hrdle a nedovoľovala vysloviť čo i len jedno jediné slovo. Na niekoľko nekonečných minút sa v izbe rozhostilo ticho. Ticho, ktoré nesmierne bolelo. Oboch. Potom sa rozhovoril.

„Prosím, vypočuj ma do konca. Viem, že som ti to mal povedať hneď, ale chcel som si byť istý. A bál som sa, že Ťa stratím.“

Kedysi dávno, keď ju ešte nepoznal, keď ani len netušil, že niekto tak úžasný ako je ona, existuje, mal vzťah. S kolegyňou v práci. Trval hádam pol roka. Rozišli sa a on odišiel. Nemohol vedieť, že si z toho vzťahu nechala na pamiatku vzácny dar. Keď ho pred približne štyrmi týždňami oslovila tá mladá dáma, zľakol sa. Akoby videl ju. Rovnako krásnu, s rovnako šibalským úsmevom v očiach. Len pery mala iné. Jeho. Nechápal, prečo za ním prišla, nedoplo mu, ani keď mu povedala, že jej mama umrela pred piatimi rokmi. Až keď sa opýtal, koľko má rokov, svitlo mu. Pred ním sedela jeho dcéra.

„Si si istý, že je to naozaj tvoje dieťa?“ prerušila jeho rozprávanie a pozrela sa na neho.

Kývol súhlasne hlavou.

„Nevieš, čo sa odvtedy vo mne odohráva. Aký vnútorný boj som musel podstúpiť. Dal som si urobiť DNA test, napadla mi kacírska myšlienka. Chcel som, aby to nebola pravda, aby som jej mohol povedať, dievča smola, musíš si hľadať iného otca. Zhoda v teste však bola príliš veľká, aby som mohol pochybovať. Milujem ťa, aj tvoje deti. No nemôžem ju nechať samú, napospas osudu. Nemá nikoho, len mňa.“

Nechápavo krútila hlavou. Nad jeho sebeckosťou.

„A teraz ma nestrácaš?!“ vyhŕklo z nej spýtavo. V tom výkriku bolo všetko. Žiaľ, ľútosť, láska i nenávisť.

Neodpovedal. Tú noc, prvýkrát odo dňa, ako prišiel k nim, spali každý inde. Vlastne, nespali. Zadúšali sa plačom. Ona v spálni, on v obývačke na gauči. V tej chvíli sa jej hnusil. Nie preto, že mal dieťa, lež preto, že jej neveril, že k nej nebol úprimný. Nevedela si predstaviť žiť ďalej s takým mužom.

Ilustračný obrázok

Zdroj: Canva

 

Na druhý deň nešla z práce domov. Zostala v meste, potrebovala si vyvetrať hlavu. Najskôr si nechala myseľ zamestnávať nákupmi a potom sa vybrala na prechádzku. Len tak, bez cieľa. Kráčala ako v rozprávke, tam kde ju nohy viedli. Až sa ocitla v tejto uličke, stále stúpajúcej do kopca. Zrazu je pozornosť upútal zvuk, ktorý začula. Odkiaľsi znela hudba. Anjelská. Johann Sebastian Bach a jeho Toccata a fúga. Nadčasové dielo muža, ktorý zostal so svojím neskutočným umením nepochopeným. Tá hudba jej v tej chvíli pripomínala ju samu. Chaos a harmónia sa bili v jednom. Tak ako v nej city k mužovi, ktorý na ňu čakal doma. Pristihla sa, že ju tóny tejto nádhernej skladby doslova vábia kráčať za nimi, akoby jej kroky viedla nejaká neviditeľná sila. Pomaly minula posledné domy, cestička zahla prudko doprava a tam, v tieni stromov, na samom vrchu kopca, uvidela kostol. Jeho vstupné dvere boli otvorené dokorán, žlté prenikavé svetlo osvetľovalo priestor pred nimi a z jeho útrob vychádzala von tá nádhera. Niekto ju hral. Na organe, nástroji nástrojov. Ten niekto ho ovládal božsky. Až jej bolo ľúto, keď Bach skončil a nastalo absolútne ticho. Stála niekoľko metrov od vchodu do kostola a premýšľala. Vstúpiť? Nevstúpiť? Nepamätala si, kedy sa naposledy ocitla v nejakom svätostánku. Veľmi dávno. Už už sa otočila, že ide preč, keď sa organ ozval znovu. Akoby ju ten niekto, kto na ňom hral, nechcel pustiť preč. Akoby jej hovoril, Veronika, stoj, ešte nechoď. Majestátne zvuky ju prinútili zmeniť svoje rozhodnutie.

Klasiku vystriedal rock, Bacha Bohemian rapsody od skupiny Queen. Žasla. Neodolala a vošla dovnútra. Tíško, aby nerušila tie neskutočné chvíle, vkĺzla do jednej z lavíc, privrela oči a počúvala. Dlhé minúty. Mala dojem, že tá hudba vychádza zovšadiaľ, že sa odráža od stien, od stropu a prichádza k nej, do jej srdca. Mala pocit, akoby tú skladbu hral každý jeden anjel, každý jeden svätý, či už namaľovaný na stene, alebo zosobnený v soche, stojacej v chráme. Veronikino telo, myseľ, ovládla sila, akú dovtedy ešte nikdy nezažila.

Pristihla sa, že si v duchu nôti anglický text spolu s Frediem Mercurym. Organ dávno stíchol, no tóny, ktoré z neho pred chvíľkou vychádzali, stále zneli v jej ušiach. Bála sa otvoriť oči, aby sa tie čarovné okamihy neskončili. V tomto rozpoložení počula, ako si niekto sadol do lavice vedľa nej. Nič nehovoril, nerušil ju, len tíško sedel. Nič necítila. Ani vôňu, či pach, ani dych.

Je to vôbec človek? Preblesklo jej mysľou.

Opatrne otvorila oči. Potešila sa. Bol to človek. Muž. Kňaz, mohol byť asi v tých rokoch ako ona.

,Prepáčte, otče, asi som vás vyrušila. Bola som na prechádzke a videla som svetlo. Vlastne, najskôr som počula nádhernú hudbu. Nedalo mi a vošla som. Ešte raz, prepáčte mi moju drzosť. ҆

Kňaz na ňu pozrel s údivom.

„Neospravedlňujte sa, nie je dôvod. Nevyrušili ste ma, vošli ste predsa aj do vášho domu. Toto je príbytok pána, kde je každý človek dobrej vôle vítaný, sem môže prísť hocikto,“ odvetil pokorným hlasom.

Zostala v pomykove. Nevedela, čo mu má odpovedať.

„Otče, môžete mi prezradiť, kto tak prekrásne hral? Znelo to, akoby tu mal koncert orchester anjelov. Poďakujte sa tomu človeku, pretože mi urobil z dnešného smutného dňa sviatok.“

„Sama ste sa mu poďakovali. Občas si zahrám, hudba je moja vášeň,“ odvetil skromne a potom sa len tak mimochodom opýtal:

„Hovoríte, že máte dnes smutný deň. Trápi vás niečo? Nechcete sa o tom porozprávať?“

„Myslíte vyspovedať sa?“

„Nie, nemyslím vyspovedať sa. Použil som výraz, porozprávať sa. Ako človek s človekom. Vy tu totiž nie ste náhodou. Vaše kroky viedla do tohto chrámu sama prozreteľnosť,“

Kňaz na ňu aj naďalej pôsobil až nadpozemsky pokojne a vyrovnane. Verila mu. Pozorne, s privretými očami ju počúval, v snahe vstrebať čo najlepšie jej životný príbeh. Rozprávala, o sebe, o svojej rodine, o svojom bývalom manželovi, o mužovi, ktorý ju tak sklamal. O tom, že po rokoch znovu plakala kvôli mužovi. O tom, čo sa dozvedela včera večer, ako veľmi ju to ranilo, aj o tom ako sa rozhodla.

Keď skončila, kňaz otvoril oči a opýtal sa:

„Milujete ho?“

„Áno, ale…“

„Chápem vás. Sklamanie býva veľké a chce to obrovskú dávku odvahy a tolerancie, dokázať odpustiť. Ale, ak čakáte odo mňa radu, či s ním máte zostať alebo nie, sklamem vás.“

Zamyslel sa.

„No, možno vám pomôžem slovami mojej nedeľnej kázne. Je o láske, viere a konaní dobra.

Ježiš v Evanjeliu podľa Matúša hovorí, poďte požehnaní môjho otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol smädný a dali ste mi napiť, bol som hladný a dali ste mi najesť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“

„Viete,“ pokračoval kňaz , „skutočná láska človeka k človeku nie je vtedy, keď vo vzťahu nie sú žiadne problémy. Skutočná láska musí meniť svet. Až vtedy dokážete, že ste naozaj človekom, keď treba nasýtiť hladného, potešiť smutného, navštíviť chorého a stáť pri človeku vo väzení. Pamätajte si, Ježiš hovorí, kto ste bez viny, hoďte do mňa kameňom. Pochybil váš priateľ? Áno. Ale je len na vás, či mu dokážete odpustiť a budete pri ňom stáť aj v týchto ťažkých časoch. Neopúšťajte človeka, ktorý vás potrebuje. Boh nikdy neopúšťa tých, ktorých miluje, tých, ktorí nesú na pleciach svoj kríž. Boh nikdy neopúšťa nikoho. Už to, že ste pre neho plakali, znamená, že vám nie je ľahostajný. Aj slzy patria k Vianociam.“

Ilustračný obrázok

Zdroj: Canva

 

V nemom úžase počúvala kňazove slová. V duchu sa zahanbila za svoju slabosť.

„Otče, ďakujem vám. Na začiatku ste mi povedali, že ak čakám od vás radu, že ma sklamete. Nemali ste pravdu. Poradili ste mi a ani netušíte ako.“

Muž v sutane sa na ňu šibalsky usmial. Vedel presne, čo robí.

„Bežte za ním, potrebuje vás. Veľmi.“

Cesta domov sa jej nezdala taká smutná. Áno, bude pri ňom stáť. Zvládli aj horšie veci, zvládnu aj toto. V duchu sa tešila na naj(ne)obyčajnejšie Vianoce, aké ju čakali.

 

Tretia zo série adventných poviedok Také (ne)obyčajné Vianoce.

Buchenwald – brána do pekla

27.01.2020

Isabelle sa nechápavo pozerala okolo seba. Celá miestnosť sa jej začala točiť. Musela vynaložiť veľa námahy, aby sa udržala na nohách. Privrela oči a zhlboka dýchala. Keď ako tak nadobudla viac »

Dokonalý kvet

11.01.2020

Ležal na drevenej prični pri stene, prikrytý tenkou prikrývkou. Všade okolo neho bola tma. A ticho. Letný dážď svojimi kvapkami vyklepkával smutnú melódiu na okennú rímsu. Kdesi zamrnčalo viac »

Hviezda, ktorá nikdy nezhasne

27.12.2019

Adamov starý otec, Emanuel, sa prisťahoval do Lipnice Wiełkej, alebo po slovensky do Vyšnej Lipnice, kedysi na začiatku 20. storočia a ako správny Žid, si tam otvoril krčmu. Miestni gorali si viac »

Donald Trump

Trump navrhol vznik samostatného palestínskeho štátu

28.01.2020 18:49, aktualizované: 23:16

Navrhuje vznik samostatného palestínskeho štátu a Jeruzalem by mal byť nerozdeleným hlavným mestom Izraela.

bojnice zoo vch

Ako vyzerá karanténa bojnickej zoo?

28.01.2020 18:21

Po úhyne vtákov a uzatvorení zoo Bojnice, sú momentálne ostatné druhy vtáctva pod prísnym dozorom.

Dobré zdravie - január 2020

Svetové výsledky slovenskej lekárky: Zlepšuje život diabetikov jedlom

28.01.2020 18:00

Nenápadná červenovlasá lekárka z Liptovského Mikuláša lieči špeciálne zloženou stravou svojich pacientov s cukrovkou.

nemocnica, zdravotna sestra, zdravotnictvo, sestricka

Na Myjave niekto prestrelil okno čakárne detskej ambulancie aj stenu budovy

28.01.2020 17:51

Jeden projektil vnikol priamo do čakárne, kde v tom čase sedelo niekoľko detí s rodičmi.

juliendan

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 9
Celková čítanosť: 6805x
Priemerná čítanosť článkov: 756x

Autor blogu

Kategórie