Svet kníh

Adamov starý otec, Emanuel, sa prisťahoval do Lipnice Wiełkej, alebo po slovensky do Vyšnej Lipnice, kedysi na začiatku 20. storočia a ako správny Žid, si tam otvoril krčmu. Miestni gorali si najskôr len veľmi opatrne hľadali k nemu cestu, no postupne sa na pohárik ostrého, či vína, alebo len na kus reči zastavila väčšia časť mužskej časti dediny. Po Emanuelovi zdedil krčmu syn Šimon a prirodzene sa očakávalo, že v rodinnej tradícii bude pokračovať aj jeho vnuk Adam. Na veľké prekvapenie sa z Adama krčmár nestal. Alkohol mu nikdy nevoňal, to skôr čerstvo napílené drevo. Dosky, hranoly, smrekové, borovicové, dubové, či bukové, to bolo jedno. Chytiť do ruky a vypracovať z kusa dreva niečo pekné, stolček alebo stoličku, to sa mu páčilo. Celé hodiny dokázal tráviť u miestneho stolára, starého Kasprzyka, ktorý mu ukazoval, čo a ako. Adam mal talent a správne remeselnícke oko, čo starému stolárovi neuniklo. Vytušil, že má toho najlepšieho nasledovníka v remesle a úprimne sa z neho tešil. Iba Šimon Dobisz zazeral na starého stolára, keď sa zastavil na pohár vína. Darmo mu ten chválil syna, ako ovláda všetky fígle stolárčiny, ako dokáže dať kúsku dreva dušu a to sa mu vždy odvďačí svojou krásou.

„Kto to kedy videl, aby Žid robil s drevom, keď môže mať krčmu,“ hundral Šimon.

„Napríklad Ježišov otec, Jozef, robil s drevom, bol tesár,“ vždy mu na to odpovedal stolár.

Starý Kasprzyk bol svojou precíznou, priam dokonalou prácou známy po celej Orave, od Námestova, cez Zubrohlavu, Tvrdošín až po Jablonku, či Harkabúz. Nemal problém prísť pomerať okná, dvere, do ktorejkoľvek dediny v okruhu dvadsať, či tridsať kilometrov. Neraz ho Adam sprevádzal a učil sa od neho, ako jednať s ľuďmi, aby boli spokojní.

Čo je komu súdené, to sa mu udeje, hovorieval Šimon Dobisz. Ani netušil akú veľkú pravdu týmto predpovedal svojmu synovi. V jeden sparný letný deň v roku 1922 sa stolár Kasprzyk spolu s Adamom vybrali zamerať okná na fare v Rabčiciach, ku ktorým patrilo niekoľko domov usadlosti Končiny, kde žil Štefan Jedinák so svojou rodinou. Anna, jeho dcéra, chodila do kostola a na faru občas upratať. Tam sa stretli. Najskôr ich pohľady. Do sŕdc oboch mladých ľudí akoby vletel šíp. Okrídlený šíp lásky. Adamovi zrazu vyschlo v hrdle, Anne sa rozklepali kolená a roztriasli ruky. Keď ju Kasprzyk požiadal o pohár vody, najskôr plný džbán rozliala po zemi, čo sa nevedela trafiť.

„Buď opatrný Adam, gazda Jedinák je na svoju dcéru prísny. Stráži ju ako oko v hlave. Goral je to, do špiku kosti. S ním musíš veľmi opatrne,“ dohováral chlapcovi cestou domov, vidiac jeho zblúdeného ducha.

Dievčina na tom nebola o nič lepšie. Jej myseľ úplne opantal vysoký štíhly čiernovlasý Žid. O to väčšie prekvapenie nastalo, keď sa o dva dni z ničoho nič zjavil na ich fare. Vraj, či pán farár nevie o nejakej stolárskej práci v dedine. Ten sa len usmial, dobre vedel kvôli akej práci mládenec prišiel. O chvíľku už sledoval z okna, ako sa obaja mladí na seba dívajú tými najzaľúbenejšími očami, aké kedy videl.

Cesty božie sú nevyspytateľné, hovoril si a modlil sa za ich lásku.

Od toho dňa Adam trávil s Annou toľko času, koľko len mohol. Všetci v Končinách i v Rabčiciach hovorili o tom, čo Štefan Jedinák len tušil, že jeho Hanka chodí s mladým Židom z Vyšnej Lipnice. A hoci ho chlapi v krčme podpichovali, nedal sa. Mlčky obchádzal všetky reči až kým jedného dňa, asi po roku, neprišiel za ním samotný Adam.

Babia Hora

Zdroj: Hikemates

Práve doviezol na voze ťahanom dvomi koňmi seno z lúky a chystal sa ho upratať na povalu do stodoly, stojacej vedľa jeho domu. Ponáhľal sa a tak si nevšimol zamilovaný párik mladých ľudí, sediacich na hrubom smrekovom kláte v záhrade za cestou. Sivé mraky, ktoré čoraz silnejší vietor rýchlo privieval spoza Babej hory, neveštili nič dobré. Každú chvíľku sa mohla strhnúť búrka. Netešil by sa, keby mu do sena napršalo a niekoľkodňová robota by vyšla navnivoč. Zaviedol voz s koňmi do stodoly, kone vypriahol a uviazal v maštali k válovu. Napľul si do rúk a vzal do nich štvorky vidly, hotujúc sa vyliezť na hromadu sena na voze, keď začul Adama.

„Dobrý deň, gazda.“

„Ach to si ty? Dobrý. Ak ideš za Hanou, tak je v dome, pri materi,“ ani sa na mládenca nepozrel.

„Viem, bol som s ňou, ale teraz idem za vami,“ nesmelo prešľapoval z nohy na nohu.

„Za mnou?“ čudoval sa Štefan. „No, ak je to pravda, tak chytro hovor, mám ešte veľa roboty. Veď vidíš,“ ukázal na voz so senom.

„Pomôžem vám. Teda, ak chcete,“ osmelil sa Adam.

„To môžeš, ale hádam si sa toľkú cestu netrmácal len preto, aby si zopárkrát hodil seno na pôjd,“ Annin otec sťažka vyliezol na voz a pomalými pohybmi naberal slušné kopy usušenej trávy, ktoré potom vyhadzoval cez otvor v povale do senníka.

„Možno aj. Kde máte druhé vidly?“ mládenec sa poobzeral okolo seba.

„Tam v rohu,“ ukázal gazda rukou. Za chvíľku už stál Adam pri ňom na voze.

„Teraz, keď si už tu, tak blízko pri mne, vysyp, čo ťa trápi. Chlapče, so mnou takto môžeš kývať, ale takto už nie,“ svoje slová sprevádzal gestami rúk. Zhora dole a sprava doľava.

„Dobre. Sľúbte mi však, že sa na Anku nebudete hnevať.“

Gazda spozornel: „Čo ste vyviedli? Nech ťa Pán Boh zavaruje, ak si ju…“ zdvihol nástroj, ktorý držal a jeho štyri hroty namieril mladému mužovi na prsia.

„Nie, to sa nemusíte obávať. Ja by som vašej dcére nikdy neublížil a ani by som nikomu nedovolil urobiť jej niečo zlé,“ Adam opatrne odsunu hrozivo vyzerajúce vidly.

„Veď preto!“ zahundral gazda a dal sa pokračovať v práci.

„Chcem vás požiadať o jej ruku,“ zakoktal sa mládenec.

Starší muž ustrnul v pohybe, akoby ho včely poštípali. Nechápavo sa pozrel na mládenca.

„Môžeš mi to zopakovať?“

„Ja by som si rád vzal Anku za ženu. S vašim dovolením,“ povedal Adam už o niečo smelšie.

„Aha,“ zmraštil tvár Štefan.

„Hm. Nič, seno vydrží do rána. Pod šopou hádam nezmokne. Poď, pôjdeme do domu, nech aj žena počuje,“ gazdova postava sa akoby scvrkla do zeme, tvár mu v jednej chvíli ostarla o niekoľko rokov. Nečakajúc na mladého, zošuchol sa po zadku z voza, odložil vidly a odkráčal do domu.

„Žena, daj voľačo na stôl. Tuto s Haniným pajtášom máme vážnu debatu. Vlastne, on nám chce niečo povedať. Začal v šope, ale nejako dobre som ho tam nepočul. Sadaj chlapče,“ Štefan pokynul Adamovi a sám sa posadil na stoličku oproti. Medzitým gazdiná vybrala zo skrine fľašu a dva poháriky. Položila ich pred chlapov, do oboch naliala po vrch.

„Neviem, či si nemala z tej, čo som minule priniesol z Poľska, možno mladý nie je navyknutý na našu, goralskú pálenku.“

„Mne nedávajte, ja nepijem,“ slušne, ale rázne odmietol Adam.

„Ako? Však tvoj otec má krčmu v Lipnici.“

„Tak som sa rozhodol. Ani pálené, ani tabak. Chcem žiť tak ako káže viera, bez hriechu,“ pokorne riekol mládenec.

„Ako káže viera. Čo si ty iný kresťan ako sme my?“ zarazil sa domáci pán. „Ako chceš. Mne moja viera nič také nezakazuje,“ uškrnul sa Štefan, chytil pohárik do ruky a na jeden šup ho vyvrátil do seba.

„No a teraz hovor!“ vyzval Adama.

„Uhm. Rád by som si, pravda, s vaším zvolením, vzal Anku za ženu,“ povedal a sklonil hlavu.

„Počuješ žena?! Tuto chlapec prišiel na pytačky. Len tak. Chlapče, ty nevieš aké sú móresy? Goral by veru takto neprišiel, veru nie. Pýtaš si moju dcéru, ktorú som krvopotne vychovával, ako keby bola nejaká sliepka alebo koza. Žiadna úcta, nič!“ rozčuľoval sa Štefan Jedinák a vypil pálenku aj z druhého naliateho pohárika.

„Nehnevajte sa, s Ankou sme sa len teraz dohodli, tam vonku. Tak mi napadlo, že sa vás najskôr opýtam, kým prídem s otcom. Ja viem aké sú zvyky, o to sa nemusíte báť,“ vysvetľoval Adam.

„Synak,“ v gazdovom hlase bol cítiť náznak výsmechu,
„a ako sa chceš o moju dcéru postarať? Bývať máš kde?“

„Zo začiatku by sme s mojim otcom a keď sa babka pominú, išli by sme do jej domu. Už som sa s ňou rozprával, nemala námietok.“

„Tvoj otec je dobrý chlap, hoci je Žid. Rovný, priamy. Vážim si ho,“ prikyvoval gazda.

„Vy poznáte otca?“

„Poznám. Aj otca, aj tvoju nebohú mamku, nech jej je zem ľahká, som poznal. Statočná žena to bola. Kým žila, kupovala odo mňa vajcia, zemiaky, kapustu. Všeličo, čo sa mi urodilo. Ba aj sliepky, či kačice som jej choval. Keď umrela, vozil som babke. Len teraz, keď sa ten svet zopsul, už odo mňa neberie. Veru tak. Svet je malý a Orava ešte menšia.“

„Potom viete, že som z čestnej rodiny,“ potešil sa Adam.

„Viem, ale tým, že si čestný, ešte rodinu nenachováš. Ženu, prídu deti. Nemáš role, lúky, nemáš hory. Nechováš žiadny dobytok, ani hydinu. Čím chceš nakŕmiť hladné krky?“

„Mám remeslo, som stolár,“ oponoval mládenec.

„Hej, stolár. Myslíš si, že zarobíš dosť? Vo svete je kríza, nikto nič nekupuje. Nestavia sa, nábytok ľudia nepotrebujú každý deň. Zem, to je dôležité, mať zem. Roľa, tá ťa uživí, na tej si dopestuješ, čo len môžeš. Pilinami deti nenachováš.“

„Čo na to hovorí ona?“ Štefan kývol hlavou k dverám.

„Kto, Anka?“

„Nie, pán farár. Však koho si chceš vziať?“

„No, Anku,“ odvetil zarazený Adam.

„Čo na to ona? Chce ťa?“ opýtal sa ešte raz gazda Jedinák.

„Otec, prečo sa ho tak hlúpo pýtate?“ vo dverách kuchyne sa zjavila jeho dcéra.

„Lebo to chcem vedieť! Načúvala si za dverami, že?“

„Načúvala. No a čo?! Mňa sa pýtajte, keď sa to týka mňa. Dobre viete, že Adama chcem. Ľúbim ho nadovšetko. Úctivo vás otec s mamkou prosím, povedzte áno a ja budem najšťastnejšie dievča na celom svete a aj v jeho okolí,“ dievča sa postavilo pred otca a pozrelo sa mu do očí. Ten jej pohľad nevydržal a pozrel sa dole. Keď zdvihol hlavu, v jeho očiach sa dala čítať odpoveď. Anna zosmutnela.

„Otec, čo je na Adamovi také zlé?“

„Čo?! Všetko! Pozri sa na neho! On nie je gazda, ani vidly poriadne nevie do rúk chytiť. Nie je Slovák, nie je Goral!“ rozčuľoval sa.

„Goral? To je pre vás meradlo? Kto nehrdlačí na zemi, je nikto?! Nekradne, nezbíja, žije čestným životom. Je stolár, keby ste vedeli, aké krásne veci dokáže svojimi rukami vyrobiť! A že nie je Slovák? Žije v tom istom kraji ako vy. Na Orave. Čo na tom, že na poľskej strane, že je Poliak,“ Anna sa snažila otcovi vysvetliť, prečo si Adam zaslúži úctu jej rodiny.

„Nie je ani Poliak, je to Žid!“

„Otec! Aj pán Ježiš bol Žid! A predsa sa mu chodíte každú nedeľu klaňať do kostola a vždy ho vzývate, keď sa vám niečo nedarí! Prečo vám Adam prekáža? Skúste sa so mnou baviť na rovinu, nie som už malé dieťa!“

Gazda Jedinák a spolu s ním aj Adam, sa s nemým úžasom pozerali na Annu, mladé dievča, ktoré sa neochvejne bilo za svoju pravdu. Obaja boli na ňu hrdí, hoci každý svojim spôsobom.

„Haňa, ani si nevieš predstaviť, čo by ľudia povedali, keby si moja dcéra zobrala za muža Žida, Poliaka! Veď sa pozri, čo robia Poliaci, vzali nám časť našej zeme, časť Oravy! Predstav si, keby som ťa chcel ísť pozrieť, musel by som cez hranice s pasom!“

„Prečo do nášho života pletiete politiku? Či to môj Adam berie vašu zem? Je jej dosť pre každého. Na robotu až až. Páni vymýšľajú a chudáci ako ste vy, otec, ktorí ste k tej zemi prilepení a hrdlačíte na nej, až vás robota tisne dole a doslova ju rýpete nosom, vy sa búchate do pŕs, naša zem! Kradnú nám ju! Slovák sa bije s Poliakom o tvrdú kamenistú pôdu a keď ju treba obrábať, kde sú tí, čo o tom rozhodujú? Stovky, ba tisícky kilometrov odtiaľto, možno ani nevedia, kde nejaká Orava je, nikdy tu neboli. Nie, otec, môj Adam vám nič nekradne. Jedine, ak považujete jeho požiadanie o moju ruku za krádež. V tom prípade som šťastná, že je to práve on. Just sa za neho vydám, či sa vám to bude páčiť alebo nie!“

Štefan zostal sedieť ako obarený. Zrazu zistil ako málo pozná svoju dcéru. Tvrdohlavú ako on. A ako múdro rozprávala. Miloval svoje deti, chcel pre ne len dobre. Nikdy však neustupoval ich vôli, ktože to kedy videl.

„Netáraj dievča. Išla by si proti svojmu otcovi? Potom si môžeš vziať do batôžka svoj majetok a ísť si s ním. Hneď teraz! Myslím si, že predsa len pôjdem spratať to seno!“ Vstal od stola, vzal si z vešiaka pri dverách plstený klobúk a vyšiel na dvor. Práve vo chvíli, keď sa spustil prudký lejak.

Orava
Zdroj: Slovakia.travel

„Mamka moja, prečo je ten náš otec taký,“ nešťastná Anna sa hodila matke do náručia a ťažko sa rozplakala.

„Haňka moja, on nie je zlý. Je ako tá naša zem oravská. Na povrchu tvrdá, nepoddajná, samý kameň. Ale keď skalu vyzbieraš, hlušinu odkopeš, poriadne zem poobraciaš, kopec potu a sĺz vyroníš, tak v tej zemi veľa dobrého vypestuješ. Vieš, oravská nátura je už taká. Sme na tejto zemi odkojení, živí nás a učí byť ako je ona.

Pamätám sa ako mi o tomto kraji básnil. Aj my sme boli kedysi mladí a namýšľali sme si, že svojou odvahou a mladíckym nadšením objavíme Ameriku. Ja som meštiacke dievča, jakživ som predtým nevedela ako si mám sadnúť pod kravu, aby som si mohla nadojiť mlieka. Túžila som po živote v meste, ale láska rozhodla inak. Aj ja som milovala tvojho otca nadovšetko na svete a on miloval mňa a viem, že je tomu tak dodnes. Len si svoju lásku prejavujeme inak ako pred rokmi. Neoľutovala som jediný deň života s ním, hoci bol ťažký a náročný. Ale ak niekoho ľúbiš, nič nie je nezvládnuteľné, vždy nad všetkým dokážeš zvíťaziť. Všetko som opustila kvôli tvojmu otcovi. Ruch mesta, priateľov, kamarátky, rodinu. Vieš, čím ma dostal? Svojím vyznaním k tomuto kraju. Raz sme vyšli na tamten kopec,“ ukazovala z okna. „Postavil sa predo mňa ako nejaký herec v divadle a spustil:

,Hela moja, my sme ti už na veky odsúdení vlastnými rukami ťahať zo zeme miazgu tak potrebnú pre náš život a ona, tá zem naša, vidiac ako otročíme, nás láska a rozmaznáva. Pozri sa na tú krásu okolo nás, na tie polia, lúky. Na vysokánske smreky a borovice v našich horách, pozri sa na tie kopce, ktoré nás nikdy nikomu nedajú. Od decka sa nimi prepletám, poznám v nich každú cestičku, každý krík. Hľa, Babia hora, týči sa nad nami do výšav ako nejaká strážna veža, aby nám pripomenula, akí sme mizerne maličkí a slabí oproti nej. Povedz, mohol by som toto všetko len tak opustiť? Mám rád tento kraj, Oravu moju rodnú. Za nič by som ju nedal. Surová, ale láskavá. Raz je ako macocha, potom zasa ako milujúca mať. Raz ťa od seba odvrhne, aby ťa o chvíľku privinula na svoju hruď.ʼ

Vtedy som pochopila, že v tomto chlapovi je toľko lásky a nehy, ako v nikom inom, len on ju nevie tak prejaviť.

Hanka, s otcom treba vedieť. Idete na neho zhurta. Navonok je ohundraný starý blázon, ale vo vnútri je ako maslo. Len nájsť chlieb, na ktorý by sa dal natrieť. Urob to, čo som urobila pred rokmi ja. Ak ťa Adam skutočne ľúbi a myslí to s tebou úprimne, choď s ním. Proti vôli svojho otca. Narodí sa vám prvé dieťa, zlomí sa a sám príde za vami.“

Anna urobila ako jej mamka poradila. Ešte v ten večer odišla s Adamom a hoci ani jeho otec nebol z toho nadšený, vzali sa a začali spolu žiť. Rok po svadbe sa im narodil Janko. Štefan sa od radosti opil, ale vnuka si pozrieť nešiel. Tvrdohlavý Oravčan čakal ospravedlnenie od svojho zaťa, ktoré ani za dvadsať rokov neprichádzalo. Nemohol sa už vyhovárať na hranice, pretože tie sa po vypuknutí vojny zmenili. V roku 1938 Slovensko po boku Nemecka napadlo Poľsko
a 24. novembra 1939 Lipnica Wiełka, čiže Vyšná Lipnica, spolu s ďalšími oravskými obcami pripadli Slovensku.

Úryvok z pripravovaného románu Hviezda, ktorá nikdy nezhasne