Založ si blog

Vlak do Sachsenhausenu (Nemecko, február 1943)

„Nože, no, človeče, kam sa to pcháš? Nevidíš, že tam vzadu už nie je miesto?“

Hromový hlas vyrušil Adama zo snívania. Rozliehal sa po vagóne ako víchrica po tatranských končiaroch. Kolesá nákladného vlaku monotónnym klepotom kolies o koľajnice odpočítavali ďalší a ďalší kilometer svojej trate do neznáma. Čas v jeho vnútri sa akoby zastavil.

„Bratku, ja tam vidím malinký priestor. Akoby stvorený pre môj útly zadok. Hlava schovaná pod kabátom ma určite pustí k sebe, uvidíš,“ zaznela kupodivu celkom veselá odpoveď.

Adam si uvedomil, že tou hlavou myslel jeho.

„Dajte mu pokoj. To je stolár z Lipnice. Tam na stanici nechal ženu a deti,“ zamiešal sa do rozhovoru niekto ďalší. Akýsi starý muž. Hovoril pomaly a potichu, aby ho stolár nepočul.

„Otec, každý z nás tam niekoho opustil. Všetci máme vo svojom vnútri veľký bôľ. Preto sa ešte nemusí rozťahovať. Taký istý cestovný lístok podaroval Hitler rovnako mne, ako aj jemu,“ hromový hlas dunel ako počas skutočnej búrky.

„Synak, veľkosť človeka sa nemeria veľkosťou jeho postavy. Tej ti náš pán nadelil statočne. Len či je v nej aj dostatok ducha,“ nedal sa starý muž.

„Hej, bratku, nože sa pomkni trošku, nech si môžem zložiť svoje unavené kosti,“ oslovil Adama muž s útlym zadkom.

„Dobré miesto si si našiel, veru dobré. V rohu, aby si videl na všetkých. Len cez ten kabát, ktorým si zakrývaš hlavu, asi tvoje oči nepreniknú. Máš pravdu, nie je veľmi čo obdivovať. Kamarát Adolf veru pre nás neposlal žiadny honosný kočiar. Stavil by som svoj dom na ulici Swiętego Wawrzynca, že ešte včera v tomto prevážali kravy. Fuj, aký smrad je tu. Zišlo by sa vyvetrať,“ neznámy sa zasmial vlastným slovám. Adam cítil, ako sa niekto popri stene vagóna zošuchol na otiepok slamy vedľa neho. Akosi mimovoľne sa nadýchol. Skutočne. Vzduch bol presýtený zmesou rôznych pachov, od lacného tabaku, cez ostrý kyslastý pot, dokonca sa mu zazdalo, že zacítil aj zápach kravského moču, ktorým zrejme bola nasiaknutá drevená podlaha vagóna, až po akúsi vodu po holení. Tá vôňa prichádzala celkom zblízka. Od muža, ktorý sa k nemu prihováral.

„Inak sa volám Stanisłav Wiśniewski. Teda, gróf Wiśniewski, aby som bol presný,“ predstavil sa neznámy s určitou dávkou hrdosti v hlase.

Adam len s veľkou nevôľou zložil z hlavy kabát. Nemal chuť na žiadne rozhovory, no zvedavosť ho premohla. Ešte nikdy nevidel žiadneho grófa.

Prvé, čo ho na mužovi upútalo, boli jeho oči. Mal v nich akýsi šibalský záblesk veselosti a optimizmu, výnimočný to jav tých dní. Mohol mať niečo málo cez tridsať rokov. Husté hnedé vlasy mu ledabolo vytŕčali spod kožušinovej čiapky. Tvár mu zdobili tenké švihácke fúziky, ktoré si neustále prihládzal ukazovákom a palcom pravej ruky, pričom si ich konce vykrúcal dohora. Celý ten pohyb vyzeral zábavne, až komicky. Adam sa usmial. Prvýkrát odkedy ráno opustil svoj dom v Lipnici.

„Ja som Adam, Adam Dobisz, úplne obyčajný Žid,“ prijal grófovu vystretú ruku a stisol mu ju.

„Prečo obyčajný? Si taký istý človek ako ja, tamten obor, hen dedo, čo sa ťa zastal, alebo ten zloduch, ktorý si myslí, že mu patrí celý svet a podľa toho sa aj správa.“

„Hovoríš o mne?“ zahrmelo z podlahy, odkiaľ sa dvíhal skutočne obrovský chlap. Stolár z Lipnice bol síce vysoký, dobre stavaný, ale na tohto nemal. Hotová skriňa sa blížila
k nemu a grófovi. Určite mal viac ako dva metre a ramená?

Ten si naložený voz môže ťahať sám, nepotrebuje kone, pomyslel si pobavene Adam.

Vyzeral ako horiaca pochodeň. Tvár mu lemovala hustá ryšavá brada a na hlave mal kučeravý porast takej istej farby.

„Možno aj,“ Wiśniewski očividne nechal strach doma.

„To, že si gróf, ešte neznamená, že ťa obyčajný mužík nevyhodí za jazdy z vlaku. Otec, podaj sa kúštik, nech sa pozriem tomu pánskemu fičúrovi zblízka do ksichtu,“ širokými lakťami si razil cestu k dvojici v kúte vagóna.

Podlaha pod ťarchou jeho postavy kvílivo praskala a prehýnala sa, akoby sa mala každú chvíľu prelomiť.

„Teraz sa ukáž! Alebo si hrdina len vtedy, keď som ďaleko? Tak, hovoril si o mne?“

„Si veľký, ale rozumu máš málo. Alebo tam hore dobre nepočuť? Sadni si, aj tak budem na teba pozerať zdola,“ ukázal gróf na miesto oproti sebe.

„Neodpovedal si mi,“ obor s hlasitým funením spustil svoje mohutné telo na podlahu.

„Bratku, ten zloduch nepatril tebe, ale tomu, kto nás ženie na smrť.“

„Nie som tvoj brat,“ zahundral ryšavec.

„Zvykaj si. Akože sa Stanisłav Wiśniewski volám, pre mňa budeš vždy brat. Ty, Adam, on, aj dedo. Počas vojny a ak ju prežijeme a vrátime sa domov, aj po nej. Máš moje slovo poľského šľachtica!“ Gróf hrdo vysunul bradu a poobzeral sa okolo seba.

Stolár z Lipnice od dojatia stratil reč. Okrem Anny sa s ním dávno nikto takto nerozprával.

„Ďakujem, pán gróf, úctivo ďakujem. Vaše slová si vryjem hlboko do srdca a nikdy vám ich nezabudnem,“ ryšavá hlava sa pokorne sklonila.

„Prestaň. Žiadny pán gróf. Pre vás všetkých som Stanek. Tak ma volajú všetci priatelia. A my sme priatelia, či nie?“

Muž so šibalským úsmevom v očiach Adama prekvapoval stále viac a viac.

„Ako myslíte, pán Stanek,“ prikývol.

„Nepochopil si ma. Ani gróf, ani pán. Len Stanek. Predsa si tykáme, či nie? Alebo tebe to prekáža, dedo?“ obrátil sa na starého muža, ktorý sa nebadane prikmotril k nim.

„Nie, chlapče, múdro hovoríš. Všetko je tak ako má byť. Ale teba synak, matka neporodila pri Wisle, nie si ani Poliak, ani Žid, mám pravdu?“ opýtal sa starec obrovitého chlapa po svojej ľavici.

„Si bystrý človek, otec. Všímavý. Som Ukrajinec, donský kozák. Vitalij je moje meno.“

„Tak donský kozák. A čože ťa synak, zavialo až do Krakova v týchto nie veľmi prívetivých časoch? Poľská zem k tebe asi nebola príliš žičlivá, keď si musel skončiť takto medzi nami.“

„Čoby poľská zem. Nacistom som sa nepáčil. Pýtali odo mňa akúsi bumážku, počkaj, po poľsky úradný list, priepustku. A ja im na to, odkiaľ by som ju zobral, nie som tunajší. Oni hneď samopaly na mňa. Proti zbraniam som si netrúfal. Juuuj, keby ich nemali, už plávajú hore bruchom vo Wisle ako podochnuté ryby.“

„A ty, pán gróf?“ vyzvedal ďalej starec. „Ako sa dostal poľský šľachtic do dobytčiaka spolu so Židmi a komunistami? Predpokladám, že nie si ani jedno ani druhé.“

„Uhádol si, otec. Nie som Žid, v mojich žilách koluje poctivá poľská krv. Pochádzam zo starej šľachtickej rodiny, jej počiatky siahajú hádam do čias kráľa Vladislava Jagellonského. Som hrdý na svoj pôvod. Komunista? V žiadnom prípade. Moji predkovia by sa v hrobe obracali.

Vidíš a predsa som tu. So Židmi a komunistami. Neuveríš prečo. Zabudol som, že niekedy je mlčať zlato. Sám počuješ, akú mám papuľu. Nezatvorí sa, čoby som ako chcel. Stále ňou meliem a poviem aj veci, ktoré ma neskôr mrzia.

Pred niekoľkými týždňami sa do môjho domu nasťahovali nemeckí oficieri. Štyria a s nimi štyria vojaci. Sluhovia. Nemám nič proti žiadnemu národu, či národnosti. Pre mňa je Nemec, Poliak, Rus, či Francúz na jednej lodi. Nijako sa nelíšia. Pravda, ak sú pod mojou strechou, riadia sa mojimi pravidlami. U mňa doma by musel aj Hitler počúvať. A toto som jedného večera potúžený vynikajúcim francúzskym koňakom povedal kapitánovi wehrmachtu. Najskôr sa smial, moju poznámku bral, ako dobrý vtip. Reku, či sa nebojím führerovej pomsty. Nechápal som. Ja a báť sa? Chlapa, z ktorého mal mať strach celý svet a ktorý sa pred tým svetom schováva vo Vlčom brlohu ako ranený vlk vo svojej ,nore’, ktorú si zhodou okolností vybudoval práve na poľskom území, na našej otčine? Nikdy. Povedal som mu, bratku, Nemec ešte nezabudol, ako jeho križiakov pri Grünwalde rozprášili poľsko – litovské vojská. Ale, čo ti ja o tom hovorím, si predsa tiež Poliak, aj keď si Žid.

Vrátim sa k tomu kapitánovi wehrmachtu. Skoro som na našu akože hádku zabudol, keď asi dva dni dozadu, pri večeri mi znenazdajky položil otázku, či mi nebude prekážať, ak prídem o kuchára. Nechápal som.

,Tvoj kuchár je Žid, však?’ skôr skonštatoval, ako sa opýtal.

,Veru je,’ odvetil som.

,Varí ti samé kóšer jedlá?“

„Jedol si, sám posúď,’ nechápal som, prečo ho po týždňoch trápi strava, ktorú mal u mňa grátis. Darovanému koňovi by sa na zuby nemal pozerať.

,Pýtam sa, lebo zajtra ide deportačný vlak do Sachsenhausenu. Vieš, čo je tam? Pracovný tábor. Vezieme tam vybraných ľudí. Židov, komunistov, darebákov. Aj ten tvoj je na zozname. Bude variť pre führerových ľudí. Alebo jeho uvaria? Veľa mydla z neho nebude,’ začal sa rehotať, akoby povedal neviem aký dobrý vtip.

Mne veru do smiechu nebolo. Mozog mi začal horúčkovito pracovať, Zvažoval som všetky možné alternatívy, ako Samuela, kuchára, zachrániť. Aby som nevyvolal pochybnosti, tiež som sa nahlas smial a plieskal sa po stehnách.

,Keby som ho chcel zachrániť pred deportáciou, čo by som musel urobiť?’ vyhŕklo zo mňa v beznádeji.

’Draho by ťa to vyšlo. Čo by si za neho dal?’ uškrnul sa Nemec. Ja, hlupák, som tomu úškrnu uveril.

,Nejaké peniaze, zlato mám,’ pochválil som sa a pre istotu som pridal aj nejaké čísla. Kapitán zdvihol obočie a súhlasne kýval hlavou, neustále si opakujúc: „Zaujímavé, interesantné.“

Vypili sme ešte fľašu koňaku a ja som zaspával s vedomím, že som svojho kuchára uchránil od istej smrti. Hneď ráno som vyplatil dohodnuté peniaze, doložil ich zlatom z rodinného dedičstva. Asi o hodinu prišli. Vzali nielen Samuela, ale aj mňa.“

Na tvári grófa Wiśniewskeho sa objavil trpký úsmev.

„Adam, teba poznám. Syn Šimona Dobisza, stolár z Lipnice Wiełkej. Chýr o tvojej zručnosti ťa predbehol. Poznajú ťa aj tam, kde si ešte nikdy nebol.“

Adam počúval mlčky so zaťatými päsťami.

„Naozaj si stolár?“ Vitalij ho chytil svojou obrovskou rukou za plece.

„Hej, som. Alebo bol som?“

„Si, stále si, bratku. Toto ti nikto nevezme. Máš môj obdiv a úctu. Závidím ľuďom, ktorí dokážu povedať viac prácou svojich rúk, ako iní ústami. Možno preto, lebo moje ruky mlčia. Zato ústa! Tie toho nakecajú až až.“

Úprimné vyznanie grófa Wiśniewskeho pobavilo všetkých okolo.

„Otec,“ oslovil gróf starého muža, „o každom z nás už niečo vieme, len o tebe nič. Máš žltú hviezdu na kabáte, čo prezrádza, že si rovnako ako Adam potomok Izáka, Abraháma a Mojžiša. Dokonca aj tak vyzeráš. Kto si?“

Starec sa potuteľne usmial popod šedivé fúzy. Potom sa na pár chvíľ zamyslel a s vážnym výrazom prehovoril.

„Pýtaš sa ma a pritom si si svojim spôsobom odpovedal sám. Adam ti povedal, že je úplne obyčajný Žid. Nesúhlasil si a ja ti musím dať za pravdu. Skutočne je z rovnakého stáda, ako každý z nás. Ty, ja, stolár, aj táto veľká ryšavá hlava. Všetci v tomto vlaku, dokonca aj tí, čo nás strážia. A hoci veľmi nerád priznávam, aj ten, ktorý pácha najväčší zločin na ľudstve samom. Pýcha a nadutosť, podporená množstvom zbraní mu akoby dávali právo namýšľať si, že je viac ako my. Vezie nás zrejme niekam, odkiaľ veľmi nebude možné vrátiť sa. Lež, povedz mi, synak, koľkých môže takto zahubiť? Tisíce, desiatky tisíc, hádam aj milióny. Nebude prvý ani posledný, kto sa pokúša porobiť si svet. Polož si otázku, kto to pred ním kedy dokázal? Nikto. Ani jemu sa to nepodarí. Som úplne obyčajný Žid a úplne obyčajný človek, ktorý s pokorou skláňa hlavu vo viere, že Pán na nás nezabudol a pomôže nám prekonať aj túto prekážku. Nehanbím sa za svoje meno, ale načo ti bude? Možno už zajtra nastane súdny deň a viac sa neuvidíme, nezaťažuj si myseľ starcom. Stačí, ak mi budeš aj naďalej hovoriť otec.“

„Otec, povedal som ti už, že si múdry?“ Vitalij uštedril starému mužovi jemný buchnát do chrbta, až ho prehlo dopredu.

„Nepovedal, ale po tomto pohladení si budem tvoje slová pamätať navždy,“ smial sa starec. Jeho smiech sa šíril celým vagónom. Chlapi sediaci ďalej od Adamovho kúta sa nechápavo pozerali jeden na druhého. Išli predsa na smrť a tam sa niekto dokázal smiať?

„Pssst. Počkajte, aj vy počujete to, čo ja?“ otec nastražil uši.

„Mužíci, zavrite ústa, banda jedna nevychovaná,“ zahrmel Ukrajinec a vo vagóne zavládlo hrobové ticho.

„Otec, čo si počul?“ obrátil sa na starca Stanisłav.

„Zvony. Kostolné zvony. Aha, aj teraz. Vietor tlkot ich sŕdc prináša sem k nám. Zvonia Anjel Pána. Akoby sa naša otčina chcela s nami rozlúčiť. Bim, bam.“

„Naozaj. Znejú celkom zreteľne. Je päť hodín večer,“ šepkal gróf a vzápätí sa z jeho úst niesli slová modlitby.

„Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš…“

Postupne sa pridávali ďalší a ďalší. Bolo jedno akého boli vierovyznania. Kresťan, luterán, žid, či pravoslávny. Všetci sa modlili. Slovo božie sa rozliehalo po celom vagóne. Vo vzduchu sa vznášalo čosi zvláštne, čosi nadpozemské.

„Bratia, chyťte sa za ruky. Jeden druhého a urobme tak živú reťaz,“  ozval sa starec po skončení modlitby a jednu ruku podal Vitalijovi a druhú Adamovi. Netrvalo dlho a už sa za ruky držali všetci.

„Deti Izraela sa báli opustiť Egypt,“ do ticha znel starcov pokojný hlas, „na čo Mojžiš povedal, neverte mne, ale Bohu. On sa o vás postará. Náš Pán nám poslal znamenie. Nie sme sami. Veru, postará sa o nás.

Prosím ťa, Hospodin, no nie za seba, ja som už starý, ale tuto za statočného stolára z Lipnice, za grófa Wiśniewskeho, ktorý chcel obetovať svoj majetok za život človeka, za chrabrého Vitalija, donského kozáka, za všetkých mojich bratov, ktorí so mnou zdieľajú tento neľahký osud. Pomôž im na tejto ceste plnej prekážok, aby našli v sebe dostatok sily a odvahy zvládnuť ju, aby sa čo najskôr vrátili k svojim rodinám. Pane, ty si povedal, proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a bude vám otvorené. Lebo ten, kto prosí, dostane, kto hľadá nájde a kto klope, tomu bude otvorené.“

Starý muž stíchol, no ozvena jeho slov sa ďalej odrážala od stien vagóna. Sklonené hlavy a privreté oči neznamenali bezmocnosť a odovzdanosť, ale vieru a odhodlanie.

 

 

Úryvok z pripravovaného románu Hviezda, ktorá nikdy nezhasne. Sága rodiny Adama Dobisza, poľského Žida a jeho ženy Anny, Slovenky z Oravy.

Nehaňme matku za jej lásku k dcére (venované všetkým ženám, matkám)

01.04.2020

Vôňa mamy Moja najmladšia dcérka Martinka mi priniesla domov nákup. Postavila sa meter odo mňa a s neuveriteľne smutným pohľadom mi povedala: „Maminka ja viem, že teraz je zakázané sa objímať, ale ja by som ťa tak veľmi chcela objať.“ Nič mi nemohlo zabrániť objať svoje dieťa. Nie, nemohla mi v tom zabrániť ani hrozba vírusu, či nebodaj smrti. Objatie bolo vrúcne, [...]

Šťastie (rozprávka)

15.03.2020

Kde bolo, tam bolo, kdesi v strede malej krajiny stálo malé mestečko. So všetkým, čo k takému malému mestu patrí. Obchod, kostol, ba aj krčma, či pošta sa v ňom nachádzali. A samozrejme knižnica. Tri miestnosti navzájom pospájané, s množstvom políc a v nich naukladané knihy od výmyslu sveta. Na mestečko padala tma, len pouličné svetlá osvetľovali tiché ulice. [...]

Lebo láska

15.02.2020

„Kam teraz pôjdeš?“ opýtala sa ho. Stála vo dverách spálne, opretá o zárubňu a nervózne sa pohrávala s gombíkom na svetri. „Neviem,“ odpovedal a pokračoval vo vyberaní si vecí zo skrine, ktoré ledabolo ukladal do veľkej cestovnej tašky. „Najskôr dole, na juh. Máme tam starý rodičovský dom, hádam sa v ňom bude dať bývať. Chcem byť blízko hrobov našich, dva [...]

DOD: Ústavný súd SR

Vekové obmedzenie príspevkov pre zdravotne postihnutých je protiústavné

02.04.2020 18:30

Rozhodol o tom Ústavný súd SR.

remišová

Eurokomisia schválila návrh opatrení z dielne ÚPVII

02.04.2020 18:23

Vicepremiérka Remišová (OĽaNO) žiadala o veľkú flexibilitu v presúvaní peňazí medzi fondmi.

VLÁDA: Rokovanie 7. schôdze vlády SR

Vláda schválila zákon o mimoriadnych opatreniach v zdravotníctve

02.04.2020 17:54, aktualizované: 18:21

Po novom sa zakazuje počas krízovej situácie napríklad predávať osobný ochranný prostriedok kategórie FFP2.

Richard Sulík

Sulík: SR musí byť medzi prvými štátmi, ktoré dokážu využiť peniaze z EÚ

02.04.2020 17:46

Slovensko by malo dostať takmer 2,5 miliardy eur.

juliendan

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 14
Celková čítanosť: 13997x
Priemerná čítanosť článkov: 1000x

Autor blogu

Kategórie