Založ si blog

Anna a Adam

„Adam, nevidel si náhodou svoju dcéru?“ Dvere na stolárskej dielni Adama Dobisza sa otvorili a spolu so závanom ostrého vzduchu vošla jeho žena Anna. Nevysoká, štíhla, s vlasmi farby zrelej jačmennej slamy. Líca vyštípané mrazom jej doslova horeli, rumeň v nich ju robil ešte krajšou. Kedysi to veru bola najrúčejšia dievčina na Hornej Orave, akej nebolo široko ďaleko páru a nezáležalo na tom, či mládenci hľadali na slovenskej alebo poľskej strane. Stačilo, aby sa objavila na dedinskej zábave a už sa okolo nej točili. Ale len dovtedy, kým sa nezapozerala do vysokého statného stolára z Vyšnej Lipnice. Láska na prvý pohľad.

„Moju dcéru? Hádam našu,“ zasmial sa. „To je po prvé a po druhé, ktorú? Pokiaľ sa dobre pamätám, na obed sme mali ešte dve.“

„Keď hovorím tvoju, tak asi vieš, na ktorú myslím. Kristína je doma, ale o tú ty strach nemáš. Krpatá sa túla po vonku. Asi sa pôjdem za ňou pozrieť. Pred hodinou prišla aj s kamarátkami pre sane, že idú na kopec za domom.“

„Potom, čo sa bojíš? Až sem ich počuť, ako vyvádzajú. Sú to deti. Oni vojnu nevymysleli. Nezaujíma ich ani Hitler, ani Tiso. Chcú sa hrať.“

„Ja viem, ale aj tak. Nerada by som, aby sa jej niečo stalo. Od rána je v dedine akosi rušno, akoby sa niečo chystalo.“

„Anka, prestaň. Večne tie tvoje tušenia a predpovede. Čo by sa chystalo? Je vojna, čokoľvek sa môže udiať. Za tie štyri roky si si už mohla zvyknúť.“

„Na to si nikdy nezvyknem. Odkedy sa dá zvyknúť si na vojnu? Adam, ty budeš mať večne tú svoju hlavu sklonenú. Mal si ju pred mojím otcom, máš ju predo mnou a aj pred nemeckými vojakmi. Chvalabohu, že u nás v dedine sú len občas. Počula som, že niekde okolo Krakova sú v každej obci, v každom mestečku. Našťastie, tvoj syn, starší, je iný ako si ty. Od leta minulého roku nevieme o ňom nič, len to, že je niekde vo Varšave,“ žena zosmutnela, jej krásne modré oči potemneli a dívali sa kdesi do diaľky.

„Veď práve. Keby bol taký ako som ja, teraz by mi tu pomáhal a ty si nemusela po večeroch smokliť do vankúša. Myslíš si, že ťa nepočujem?“ pristúpil k žene a svojimi obrovskými rukami jej opatrne, akoby zbieral z lupeňov ruže rosu, utrel črtajúcu sa slzu v oku.

„Prepáč, ušpinil som ťa,“ zmätene hľadal po vreckách nohavíc nejakú čistú vreckovku.

„Nechaj, zbytočne prevraciaš vrecká, viem, že v nich, okrem dier, nič nemáš,“ usmiala sa. Úsmevom, v ktorom sa udomácnil smútok.

Janko, ktorému hovorili Janek, dvadsaťročný mladý muž sa rozhodol ísť vlastnou cestou. Zbalil si niekoľko vecí a jedného dňa im povedal zbohom. Vraj ide pomôcť vyhnať okupantov a vstúpi do Armii Krajowej. Nepočúval matku, márne mu dohovárala, aby zostal s nimi doma, že je primladý bojovať. Objal ju, pobozkal na obe líca, otcovi kývol hlavou na pozdrav a už ho nebolo. Správy o tom, kde by mohol byť, poznali len z novín alebo z rozhlasu. Koľkokrát Anna Adamovi vyčítala, že nič neurobil, aby ich syn neodišiel.

„Adam, prečo si vy Židia myslíte, že dokážete spasiť celý svet? Nikto z vás nie je druhý Mojžiš, nedokážete vyviesť tento národ z poroby.“

Muž ju len mlčky so sklonenou hlavou počúval, neodporoval jej. Poznal svoju ženu, vždy mala pravdu.

 

„Pán Dobisz,“ Anna sa vrátila späť do reálneho života, „odkedy máte túto dielňu?“

Pobavene sa na ňu pozrel: „Ty sa nepamätáš? Asi desať rokov? Nie, jedenásť, Elżbietka mala rok. Zdedili sme po mojej babke dom a hneď  sme sa sem nasťahovali. Stáli sme na prázdnom dvore a ja som ti povedal, že je veľký, že by sem pasovala dielňa. Stolárska. Nič si neodpovedala, len si sa tajuplne zatvárila. Na druhý deň si odišla za otcom na Končiny. O pol roka už stála budova. Tvoj otec mi zohnal ponk, pílu, hobľovačku a pomaly som si to tu zariaďoval. Na to, že ma gazda nemal rád, veľmi mi pomohol,“ spomínal Adam.

„Veru, jedenásť rokov. Predstav si, že som vo vnútri tohto tvojho kráľovstva po prvý raz. Prečo si ma sem nikdy nepozval? Ako to tu úžasne vonia. Nie ako u môjho otca, kde je samý kravský hnoj a plno múch. Už chápem, prečo tu tráviš celé dni.“

Nadýchla sa zhlboka. Skutočne. Vôňa rôznych druhov dreva sa miešala s pachom po lepidle, či gleji. Na pracovnom stole boli stolárskymi svorkami uchytené rozrobené smrekové dvere, v kúte stáli poopierané okná, pripravené na zasklenie. V druhom rohu bublala na piecke vo veľkom hrnci voda, tesne nad ktorým v pare viseli zavesené bukové hranolčeky, asi pol metra dlhé.

Pristúpila k piecke: „Varíš kašu varíš, ale jesť ju nebudeš. Vážne, čo z toho bude?“

„Nechoď tak blízko, ublížiš si. V hrnci vyrábam horúcu paru. Tie drevá sa jej poriadne nadýchajú, zmäknú a podvolia sa. Do takej miery, že sa dajú ohýbať. Vidíš, sú opracované, ohobľované, diery sú v nich navŕtané, stačí ich správne ohnúť a vrchy operadiel na stoličky budú hotové. Krčmár z Malej Lipnice mi dal objednávku, vraj sa mu na Silvestra polámali.“

„Teda. Nevedela som, že sa to takto dá. Mám šikovného muža, len čo je pravda,“ podišla k nemu a pobozkala ho.

„Nerob, zamažeš sa. Je tu samý prach, pilina,“ namietal. Márne.

„No a čo. Náš otec vždy hovorili, že z roboty je čistá špina, ktorá sa dá z rúk, či tváre ľahko zmyť. Horšie je to s tou, ktorú má človek na duši,“ ovinula mu ruky okolo krku a bozk zopakovala. Tentokrát bol ten bozk iný. Vášnivý. Plný lásky. Ktovie, kam by sa dopracovali, keby k nim zvonku neprenikol veľký smiech a krik. Zapýrene pozreli na seba, kývli plecami a vyšli von z dielne.

 

„Martin, Alžbeta, čo ste sa zbláznili? Besniete, akoby celý svet patril iba vám. Malej sa nečudujem, ale ty, Maťo? Starý cap a určite si sa bol s deťmi sánkovať,“ naoko kárala chlapca a dievča. On ťahal sane, ona na nich sedela a pohýnala ho ako zapriahnutého koníka.

„Ja nie som Alžbeta, ja som Alžbetka a Maťko je môj koňko. Hijo! Teraz som ako dedko Štefan!“ kričala sotva dvanásťročná slečna.

„Ja ti dám Alžbetku! Nahneváš ma a budeš Elżbieta, po poľsky. Ja ti dám dedka Štefana! To on ťa takto kazí, že? Poďme dovnútra do domu, lebo nachladnete,“ smiala sa Anna.

„Mamulienka, mamulienka, aha, čo sa mi stalo,“ maličká zoskočila zo saní a s veľkým krikom sa rozbehla k Anne. V napriahnutej ruke držala kúsok žltej látky. Mama ju od nej vzala, narovnala v dlani. Ťažko si vzdychla. Žltá šesťcípa hviezda s čiernym nápisom Jude uprostred.

„Toto sa ti ako podarilo? Dieťa nešťastné, koľkokrát som ti hovorila, že bez tejto hviezdy prišitej na kabátiku nesmieš ísť von ani na okamih,“ hnevala sa matka.

„To Martin. Váľal ma v snehu a nejako ma šklbol, až mu zostala v ruke,“ žalovala maličká.

„No dobre, po večeri ti ju prišijem znova a dám viac stehov, nech lepšie drží“ vzdychla si Anna. Pozrela sa na muža. Adam len bezradne rozhodil rukami a vracal sa do dielne.

„Budeš ešte dlho? Aby som vedela, na koľkú večeru nachystať,“ zastavila ho vo dverách.

„Večera ako vždy, na piatu. Už len chvíľku, mám niečo rozrobené, musím to dokončiť.“

„To musíš a nielen v dielni,“ koketne na neho žmurkla.

Kývol hlavou a prihladil si hustú bradu, ktorá mu lemovala tvár. Miloval ju. Aj po rokoch. Akože inak. Boli ako stvorení jeden pre druhého. Za niečo viac ako dvadsať rokov spoločného života nepoznali ani jeden deň odlúčenia. Z veľkej lásky sa im narodili štyri deti. Pekne do páru, dve dievčence a dvaja chlapci. Na striedačku. Najskôr do roka po svadbe prišiel na svet Janko, po ňom o dva roky Kristínka. Prešiel ďalší rok a  na svetlo božie vykukol Martin. Annin otec len hlavou krútil. Ak to takto pôjde ďalej, tak za desať rokov budú mať detí ako smetí. Nestalo sa. Nasledovala päťročná pauza a keď si už všetci mysleli, že stačilo, prihlásila sa o slovo Elżbietka. V prvý deň spustila ohromný krik a všetkým bolo jasné, že sa narodil miláčik rodiny.

 

Adam Dobisz pred blízkymi nikdy nedával najavo svoje emócie. Väčšinou sa uchýlil do dielne a tam si vybíjal zlosť. Ťažkým kladivom zatĺkal klince do hrubého dubového kláta. Dovtedy kým ho nezačala bolieť ruka. Bezmocnosť, ktorá sa v ňom hromadila, musela ísť nejakým spôsobom von. Nechápal, prečo musia deti trpieť za svojvôľu dospelých. Nebol ako Anna, ktorú obdivoval za jej postoj a schopnosť chrániť svoju rodinu. Pripomínala mu kvočku mať. Aj tá, keď zacítila nebezpečenstvo, privolala svoje kuriatka a schovala ich pod krídla, aby tam v bezpečí matkinho objatia prečkali najhoršie. Toto on nedokázal. Radšej pokorne sklonil hlavu a nechal sa bičovať osudom, akoby sa mu postavil čelom a bil sa s ním.

Adam si zakladal na rodine a pohode v nej. Zaviedol pravidlo, že aspoň raz za deň sa museli všetci stretnúť pri jednom stole. Počas večere. Odkedy Janek odišiel, zostalo jedno miesto prázdne, ale Anna prestierala aj pre neho, čo ak by sa nečakane zjavil vo dverách. Väčšinou presne o piatej večer si posadali všetci k stolu, Adam predniesol ďakovnú modlitbu za všetko dobré, čo sa im v ten deň prihodilo, Anna naložila do tanierov a u Dobiszov zavládla rodinná pohoda. Decká sa popri jedení navzájom prekrikovali, čo všetko v ten deň zažili a muž so ženou sa čudovali, či sa to dá za tých niekoľko hodín stihnúť.

„Mamka, tatko, ani som vám nepovedal, písal Janko. Z Varšavy. Našiel tú onú, no ako sa to povie. Tú armádu poľskú,“ podarene si trápil pamäť.

Armia Krajowa, tak sa volá,“ pomohol mu otec.

„Áno, tak, že ich našiel, že ich je strašne veľa a čo nevidieť vyprášia Nemcov. Už má aj zbraň, nejaký automat, či čo.“

„Prečo ste mu dovolili odísť? Vôbec, civili by sa nemali miešať do vojen. Tie by mali byť vecou armád, ako kedysi. Hitler predsa nie je jediný, kto dobýja cudzie územia,“ zamiešala sa do debaty Kristína, devätnásťročná študentka na Jagellonskej univerzite v Krakove. Tmavovláska, čiernu farbu svojich vlasov zdedila po otcovi, ale črty v tvári ukazovali na matkin slovanský pôvod, akoby Anne z oka vypadla. Krásna a múdra po matke, tvrdohlavá po otcovi.

„Ty schvaľuješ, čo robia Nemci v celej Európe? Pustošia krajinu za krajinou, vraždia ľudí, vozia ich do koncentrákov a podobných pracovných lágrov, toto sa ti páči?“ zhrozil sa Adam.

„Neschvaľujem, ale sa ani nepohoršujem. Beriem to pragmaticky. Vojny medzi štátmi tu boli odjakživa, veď si spomeňte na Alexandra Macedónskeho, alebo rímskych cisárov, križiacke výpravy do Svätej zeme. Môžete ich označiť za spravodlivé? Nie.“

„Kristína, počúvaš sa? Čítaš vôbec noviny? Vieš, čo sa deje vo svete? Nemci prehrali pod Moskvou, pri Stalingrade Rusi rozprášili maršala Paulusa. Myslíš si, že toto všetko zostane bez odozvy? Zviera najviac kope vtedy, keď umiera,“ Adam, ktorý si dával veľký pozor na takéto rozhovory, sa teraz nechal do jedného vtiahnuť. Zbadal sa, keď už bolo neskoro a nedalo sa vycúvať.

„Otec, prosím vás, čo sa už len nám môže stať? Patríme do Slovenska a jeho vláda je spojencom Hitlera. Slováci nerobia nič zlé, pravda hrajú sa tam na partizánov, ale s minimálnymi škodami pre Nemcov. Je rozdiel štvormiliónový národ a tridsať miliónový. Vo Varšave to vrie, chystá sa povstanie.“

„Vidíš, ako si odporuješ? Vraj, nás sa to netýka. Tvoj brat je vo Varšave! Nehovoriac o tom, že sme Židia.“

„Za to vám veľmi pekne ďakujem! Kvôli vám musím nosiť tú prekliatu, hanbím sa dať tomu nejaký názov!“ Kristína prudko vstala od stola.

Anna, ktorá dovtedy len mlčky počúvala hádku medzi mužom a dcérou, ju zahriakla, na prekvapenie všetkých, pokojným hlasom: „Kristína, ešte sme nedojedli! A to, čomu nevieš dať názov, je Dávidova hviezda, jeden z najváženejších symbolov židovského národa, ku ktorému patríš aj ty.“

„Ďakujem za taký národ, ktorým všetci opovrhujú! Radšej ste ma nemali splodiť!“ Po týchto slovách nastalo v kuchyni ticho. Len kukučkové hodiny na stene odbíjali čas. Anna chvíľku počúvala tlkot ich srdca, akoby to bolo jej vlastné. Nadýchla sa.

„Našťastie, my ľudia si nevyberáme, či a koho splodíme. Je to vôľa nášho pána. Aj ja, aj otec sme šťastní, že ste sa nám narodili, všetci štyria. Kristínka, chápem tvoje rozhorčenie, žiaľ, s tým nič nedokážeme urobiť. Len mlčky trpieť a vydržať, znášať svoj údel a veriť, že jedného dňa sa táto hrôza skončí.“

„Martinko, čo ešte píše Janek?“ obrátila sa na syna, čím jasne dala najavo koniec predchádzajúcej témy. Adam sa na ňu pozrel s veľkou vďakou v očiach. Jeho múdra žena.

„Má sa dobre a mám vás pozdraviť, že vás ľúbi, také hlúposti. Pôjdem za ním, aj ja chcem vyháňať fašistov,“ Martin vypol hruď.

„Tak to v žiadnom prípade. Stačí, že mám jedného chlapa vo vojne, druhého nepustím. Vidíš, otec. Syn písal. Ale nie tebe alebo mne, svojmu bratovi,“ rozhodila rukami Anna.

„Nie je jedno komu? Však nám Martin povedal, ako sa má. Podstatné je, že žije a je zdravý,“ podotkol Adam.

„Mne to jedno nie je. Každý večer sa modlím, aby dal Pán Boh na neho pozor, keď už musel odísť.“

„A otec nebeský ťa počúva. Ako my všetci,“ prehovorila Kristína.

„Len si robte žarty. Modliť sa nikomu neuškodí.“

„Mamulienka, nikto ťa na smiech neobracia. Všetci ťa milujeme, čo by sme si bez teba počali,“ Adam sa zodvihol od stola, podišiel k nej a pobozkal. Neklamný znak, že sa večera u Dobiszov skončila.

 

Úryvok z pripravovaného románu Hviezda, ktorá nikdy nezhasne

Neobyčajne obyčajné Vianoce

24.12.2020

Zvláštny rok napätia, neistôt a nepredvídaných zmien sa blíži k svojmu koncu. Áno, odrazu nachádzame čas prehodnocovať a zamýšľať sa. Nič nemusíme robiť rýchlo, okolnosti nás prinútili spomaliť. Situácia, v ktorej sme sa nechtiac ocitli, nás nabáda viac ako inokedy byť obozretnými, ohľaduplnými a obrniť sa vysokou dávkou tolerancie a empatie voči iným. Mnohí z [...]

Čiernočierna tma

26.10.2020

„Temnota nemôže vyhnať tmu: dokáže to iba svetlo. Nenávisť nemôže vytlačiť nenávisť: to môže urobiť iba láska.“ Martin Luther King Jr. Premýšľal som, o čom by mohla byť dnešná úvaha. Politika ani súčasná situácia okolo korona šialenstva nie sú témy, ktoré by ma prinútili sadnúť si a zosmoliť niekoľko slov do súvislej zmysluplnej vety. Áno, týka sa ma [...]

Nehľadaj pravdu – pohľad zvnútra (recenzia knihy)

25.10.2020

Keď ma pred niekedy v decembri minulého roku oslovila Zdenka Wenzlová Švábeková, či by som sa nepodujal spolupodieľať sa na jej novej knihe NEHĽADAJ PRAVDU ako redaktor a korektor, vyrazila mi tým dych. Nie preto, žeby som sa na túto ťažkú a zodpovednú úlohu necítil, milujem výzvy a toto bola výzvy z kategórie vysnívaných, ale preto, že poznám Zdenkin štýl písania, [...]

20. rokov od vstupu Slovenska do NATO, prezidentka Zuzana Čaputová, Marián Kurilla

Garancia bezpečnosti či strata suverenity? Slovensko chráni povestný „bezpečnostný dáždnik“ z NATO už dvadsať rokov

29.03.2024 09:30

NATO presadzuje predovšetkým mierové riešenie sporov. Ak však diplomatické úsilie zlyhá, disponuje vojenskými silami pre zabezpečovanie krízového manažmentu.

Maryland most

Maryland dostane od vlády po zrútení mosta 60 miliónov dolárov

29.03.2024 08:37

Dvoch robotníkov sa podarilo zachrániť, u ďalších šiestich už úrady potvrdili úmrtie.

Fabrika Kia - Teplička nad Váhom

Vláda chce zaplátať migrantmi zo Strednej Ázie dieru na trhu práce. Ako útok v Moskve zmení tento zámer?

29.03.2024 08:00

Po tom, čo skupina teroristov pôvodom z Tadžikistanu zabila v Moskve 139 ľudí, sa slovenské zložky rozhodli posilniť bezpečnostné opatrenia

Rusko, Ukrajina

ONLINE: Takmer 100 dronov a rakiet. Masívny ruský útok opäť cielil na ukrajinskú energetiku. Poliaci poslali do vzduchu lietadlá

29.03.2024 07:45, aktualizované: 10:02

Rusko masívne útočí na ukrajinskú energetiku, ktorá je v zložitej situácii. Keď Rusi spúšťajú útoky, Poliaci posielajú do vzduchu lietadlá.

juliendan

V knihách je zachytená múdrosť tohto sveta.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 20
Celková čítanosť: 35991x
Priemerná čítanosť článkov: 1800x

Autor blogu

Kategórie