Založ si blog

Lebo láska

„Kam teraz pôjdeš?“ opýtala sa ho.
Stála vo dverách spálne, opretá o zárubňu a nervózne sa pohrávala s gombíkom na svetri.
„Neviem,“ odpovedal a pokračoval vo vyberaní si vecí zo skrine, ktoré ledabolo ukladal do veľkej cestovnej tašky.
„Najskôr dole, na juh. Máme tam starý rodičovský dom, hádam sa v ňom bude dať bývať. Chcem byť blízko hrobov našich, dva roky som tam nebol, ani neviem v akom sú stave.“
Pristúpil k oknu a díval sa niekam do diaľky.
„Jakub, možno to vyznie trochu hlúpo,“ hrýzla sa do spodnej pery, „ale o dva týždne sú Vianoce. Ak chceš, zostaň. Odísť môžeš aj potom. Čo tam budeš robiť sám?“
„Nie je to jedno? Sám teraz alebo potom? Aj Kevin bol sám doma a prežil to. Som už veľký, nebojím sa,“ na perách sa mu zjavil akýsi náznak úsmevu.
Obzrel sa. Musel uznať, napriek svojmu veku a dvom deťom Barbora vyzerala stále výborne. Štíhla, nevysoká postava, tvár takmer bez vrások, žena ako lusk. Prirodzená krása, tak typická pre ženy z tohto kraja. Drsného ale nádherného. Keď sem pred rokmi zavítal, bola to láska na prvý pohľad. Ju už miloval a horám naokolo netrvalo dlho, kým ho aj tie nezlomili. Najskôr si zavolali na pomoc sneh, aby ho „prinútili“ zostať. Prijal jej pozvanie a prišiel k nim na Vianoce. Čo čert nechcel, napadli haldy snehu. Smial sa, že pôjde domov na juh, keď zmizne biela prikrývka z polí a lúk. Barbora sa len potuteľne usmievala. Nepoznal to tu a nevedel, že to potrvá veľmi dlho. Prešiel január, február, marec a on stále čakal. Zamilovaný až po uši.
A hoci v máji konečne svitlo na lepšie časy, už neodišiel.
„Hej, Kevin bol sám doma, ale to bol film,“ rezignovala. Vedela, že ak sa pre niečo rozhodol, zbytočne by ho prehovárala.

Tvrdohlavosť a zaťatosť boli vlastnosti, ktoré na ňom neznášala. Otočila sa a odišla do kuchyne. Pristihla sa, ako takmer nepríčetne mieša kávu v šálke bez toho, aby sa napila. Jej myseľ zamestnával muž vo vedľajšej miestnosti. Hneval ju. Myslela si, že bude o ňu viac bojovať. Správny muž sa len tak ľahko nevzdáva a najmä nie ten, ktorý miluje. Bola si istá, že tá veľká láska z jeho strany dávno vyprchala. Akoby sa uspokojil s tým, čo dosiahol a viac už nechcel. A ona tak veľmi potrebovala cítiť, že je stále pri nej. Mala pocit, akoby sa z ich vzťahu vytratilo všetko pekné, na čom si zakladala. Vášeň, jemnosť, vzájomná úcta, zostal len zvyk. Stereotyp, ktorý všetko zabíjal. Celé týždne hľadali späť cestu k sebe a už už sa zdalo, že by to mohlo byť opäť dobré, keď začal nezmyselne žiarliť. Na každého. Nevedela ho pochopiť. Nikdy neurobila nič, čo by ho k tomu mohlo viesť. Pravda, občas si do neho rypla, že ide s tým a s tým na kávu, že ju niekto pozval na večeru, do kina. Vždy len kývol plecom, ale videla, že ho to škrie. Bavilo ju vytáčať ho. Jasné, že nikam nešla, že žiadne pozvanie nemala. Neuvedomila si, že jej správanie z neho spravilo monštrum. Čo sa stalo z bláznivého romantika, ako sa jej kedysi prestavil?

Pred dvomi dňami mu v rozčúlení povedala, aby sa zbalil a odišiel od nej. Každý pohár sa dá nalievať len do určitej výšky, potom sa preleje. Aj ten jej pohár trpezlivosti.
„Už mám veci v taške. Hneď ráno odídem. Ak mi teda ešte dovolíš prespať,“ ako duch sa zjavil za jej chrbtom v kuchyni.
„Uhm,“ akási obrovská hrča v hrdle nedovolila ústam viac slov.
Zdvihla sa a s plačom vybehla z miestnosti. Počul ako sa obúva a otvára vchodové dvere. Cez okno ju videl ísť do neďalekého lesa. Potrebovala si prevetrať hlavu. Aj jemu by sa zišlo. Sadol si k stolu a mechanicky začal lyžičkou miešať studenú kávu v hrnčeku. Presne ako ona pred niekoľkými minútami. Miloval ju a vedel, že nikdy neprestane. Celý život ju hľadal
a teraz ju musel opustiť. Chcela to tak a on sa nikdy nikomu nevnucoval. O lásku sa neprosí
a on to robil. Až do takej miery, že prestal rozumieť sám sebe. V každom chlapovi videl potenciálneho nepriateľa. Bál sa, že ju stratí. Nakoniec ju stratil úplne.

Postavil sa a vyšiel na dvor. Práve sa vracala z prechádzky. Celá červená v lícach, upachtená. Zdala sa mu ešte krajšia ako inokedy. Vo vzduchu poletoval sneh, presne ako vtedy, keď sem prišiel. Zachytával sa mu do vlasov, do záhybov na vetrovke.
„Čo tu stojíš, ako snehuliak?“ len tak mimochodom prehodila k nemu, keď ho míňala.
„Jakub, čo si ty za človeka? Povedz mi, prosím ťa! Iný by sa bil, ty sa zbalíš a utekáš preč!“ nedalo jej a začala na neho kričať.
„Ani tú kľučku na dverách si neopravil! Koľkokrát som ťa o to prosila?!“ vyčítavo sa na neho obrátila po tom, čo jej zostala kľučka od vchodových dverí v ruke.
„Počkaj,“ zahanbil sa.
Mala pravdu. Už dávno jej sľúbil, že vymení zámok vo dverách a dá tam novú kľučku.
„Choď preč, prosím ťa, choď preč! Ja ťa už nezaujímam, tak mi daj láskavo pokoj!“ zadúšala sa plačom.
Prechádzka v lese Barbore nepomohla. V tú noc spali každý v inej izbe. Ona v spálni, Jakub
v obývačke. Keď sa zobudil, bola preč. Odišla do práce bez toho, aby sa s ním rozlúčila. Rýchlo sa umyl, obliekol, vzal si veci a vyniesol si ich do auta.

„Do šľaka,“ zahrešil si.
Nešťastná kľučka mu, tak ako večer Barbore, zostala v ruke. Nervózne zakrútil hlavou, zamkol dom, kľúč schoval pod kvetináč pri dverách, nasadol do auta a odišiel. Nešiel ďaleko. Nedalo mu to a odbočil do mesta. V železiarstve kúpil nový zámok, bezpečnostný a nové kľučky, teda z vonkajšej strany guľu a z vnútornej kľučku.
Bezpečnosť na prvom mieste, s úsmevom si pomyslel. Aspoň nejaká ochrana, keď tam už nebude.
Vrátil sa „domov“, vymenil zámok a kľučku a na stole nechal v obálke odkaz.
Teraz už môžem ísť, povedal si.

Barbora prekvapením priam híkala, keď prišla domov a pod kvetináčom našla nový kľúč od domu a v kuchyni obálku s odkazom.

„Moja najdrahšia Barborka,

čo sa dalo, som vymenil. Žiaľ, sú veci, ktoré sa nedajú opraviť, či vymeniť. Alebo predsa len? Viem, že som pochybil a veľmi by som chcel všetko napraviť. Odchádzam, aby som sa mohol niekedy vrátiť. Ľúbim Ťa a nikdy neprestanem.

Tvoj Jakub

 

P.S. Túto báseň som Ti napísal po tom, čo sme sa prvýkrát stretli:

 

Keď sa ma niekedy opýtaš,

prečo som  ešte tu,

odpoviem Ti jedinou vetou.

Pretože Ťa ľúbim.

Keď sa ma niekedy opýtaš,

prečo už nič nehľadám,

odpoviem Ti jedinou vetou.

Lebo som už všetko našiel v Tebe.

Keď raz budeš chcieť vedieť,

čo robí môj život takým veselým a šťastným,

odpoviem Ti jedinou vetou.

Láska k Tebe.

Keď budeš zvedavá,

prečo som občas smutný,

odpoviem Ti jedinou vetou.

Pretože sa o Teba bojím.

Ak sa ma raz opýtaš

na zmysel môjho života,

odpoviem Ti jedinou vetou.

Život po Tvojom boku.

A ak Ťa niekedy bude zaujímať,

kto ma naučil, že láska skutočne existuje,

odpoviem Ti jediným slovom.

TY 

 

Hm, smutne si vzdychla. Prečo my ľudia, pochopíme, že sme urobili niečo zle, až keď je neskoro?

O dva dni sa v ich dedine stalo niečo hrozné. Barboriných najbližších susedov vykradli. Do domu sa dostali cez vchodové dvere, nič nebolo porušené, zlodeji si museli dom odomknúť nejakým kľúčom. Čo bolo najhoršie, sused bol doma a utŕžil poriadnu ranu do hlavy po tom, čo vyrušil dvojicu mužov s kuklami na hlavách. Na ulici bolo celý deň rušno, plno policajtov, psovodov so psami, prehľadávali celé okolie. Napadnutý sneh sa stal mužom zákona veľkým pomocníkom, stopami sa zem len tak hmýrila. Barbora nemala rada takýto ruch, najmä nie pred Vianocami.

O ďalšie dva dni jej niekto zazvonil pri dverách. Išla otvoriť a tam stáli nejakí muži.
„Prepáčte, že vás rušíme, sme od polície. Viete, čo sa stalo u vašich susedov a v tej veci sme prišli aj za vami,“ hovoril vyšší z nich a obaja jej strkali pod nos akési preukazy.
„Áno? A čo ja mám s tým?“
„Boli ste v ten večer, lepšie povedané v tú noc doma?“
„Samozrejme, nikam nechodím. Večer von pobehať so psom a potom spať.“
„Bývate sama?“
„Teraz už áno. Hlavne počas týždňa, na víkend chodia domov deti zo školy. Prečo vás to tak zaujíma?“
„Nepočuli ste v tú noc nič?“
„Nie. Ja mám tvrdý spánok, mňa len tak ľahko niečo neprebudí.“
„A pes? Nevšimli ste si na jeho správaní niečo nezvyčajné?“
„Hm. Zvykne štekať, ale to aj na zver, čo zablúdi do záhrady. Už som si zvykla. Poviete mi, čo sa vlastne deje?“
„No, mali ste šťastie. Tých mužov sme chytili. Predstavte si, priznali sa, že chceli pôvodne vykradnúť vás. Asi pred dvomi týždňami tu boli na prieskume. Vytypovali si domy a urobili si z plastelíny odtlačky zámkov vchodových dverí, aby si mohli vyrobiť kľúče. Váš dom, keďže je medzi tými na okraji dediny, bol medzi prvými na rade. Lenže, stalo sa niečo, s čím títo páni nepočítali. Vy máte vymenený zámok, že?“ policajt dohovoril.
„Áno, priateľ mi ho vymenil, dva dni predtým, ako sa to stalo,“ odpovedala Barbora ako vo sne.
Policajt sa zohol k zámku, chvíľku niečo pozorne študoval a potom sa obrátil ku kolegovi.
„Neklamali. Pozri sa. Zvyšky plastelíny a škrabance na zámku. Niekto sa veľmi snažil.“
„Pani zlatá, poďakujte sa priateľovi. V pravú chvíľu vymenil ten zámok. Dokonca vám tam namontoval bezpečnostný. Má dobrý čuch a akoby vycítil problém. Keby nie jeho, ktovie, čo sa mohlo stať,“ usmial sa na ňu policajt.
„Nemôžem sa mu poďakovať. Odišiel. Rozišli sme sa,“ smutne poznamenala skôr pre seba, ako pre nich.
„Nemôžete? Vždy je nejaká cesta,“ zafilozofoval muž zákona a žmurkol, „Veselé Vianoce, mladá pani.“

Barbora ešte dlho po odchode policajtov stála v nemom úžase pred dverami a premýšľala. Potom vošla do domu a rozhodla sa. Zdvihla mobil.
„Jakub?“
„Áno, Barborka?“
„Nemohol by si byť na Vianoce predsa len s nami? Cítila by som sa istejšie,“ nesmelo vyslovila a vyrozprávala mu, čo sa u nich udialo.
Vypočul si ju. Potichu, bez pripomienok, ako to len on vedel. Keď skončila, zasmial sa do telefónu. Láskavo, srdečne.
„Mohol,“ odpovedal.
„A…prídeš?“
„Prídem. Vieš, že prídem.“

Konečne si mohla sadnúť. Napriek všetkému ho stále milovala. Rovnako on ju. A vraj sa história neopakuje. Znova bude mať také (ne)obyčajné Vianoce ako pred rokmi. Zrazu sa jej tvár rozjasnila a začala si spievať.

Nehaňme matku za jej lásku k dcére (venované všetkým ženám, matkám)

01.04.2020

Vôňa mamy Moja najmladšia dcérka Martinka mi priniesla domov nákup. Postavila sa meter odo mňa a s neuveriteľne smutným pohľadom mi povedala: „Maminka ja viem, že teraz je zakázané sa objímať, ale ja by som ťa tak veľmi chcela objať.“ Nič mi nemohlo zabrániť objať svoje dieťa. Nie, nemohla mi v tom zabrániť ani hrozba vírusu, či nebodaj smrti. Objatie bolo vrúcne, [...]

Šťastie (rozprávka)

15.03.2020

Kde bolo, tam bolo, kdesi v strede malej krajiny stálo malé mestečko. So všetkým, čo k takému malému mestu patrí. Obchod, kostol, ba aj krčma, či pošta sa v ňom nachádzali. A samozrejme knižnica. Tri miestnosti navzájom pospájané, s množstvom políc a v nich naukladané knihy od výmyslu sveta. Na mestečko padala tma, len pouličné svetlá osvetľovali tiché ulice. [...]

Anna a Adam

03.02.2020

„Adam, nevidel si náhodou svoju dcéru?“ Dvere na stolárskej dielni Adama Dobisza sa otvorili a spolu so závanom ostrého vzduchu vošla jeho žena Anna. Nevysoká, štíhla, s vlasmi farby zrelej jačmennej slamy. Líca vyštípané mrazom jej doslova horeli, rumeň v nich ju robil ešte krajšou. Kedysi to veru bola najrúčejšia dievčina na Hornej Orave, akej nebolo široko ďaleko [...]

DOD: Ústavný súd SR

Vekové obmedzenie príspevkov pre zdravotne postihnutých je protiústavné

02.04.2020 18:30

Rozhodol o tom Ústavný súd SR.

remišová

Eurokomisia schválila návrh opatrení z dielne ÚPVII

02.04.2020 18:23

Vicepremiérka Remišová (OĽaNO) žiadala o veľkú flexibilitu v presúvaní peňazí medzi fondmi.

VLÁDA: Rokovanie 7. schôdze vlády SR

Vláda schválila zákon o mimoriadnych opatreniach v zdravotníctve

02.04.2020 17:54, aktualizované: 18:55

Parlament schválil aj novelu Zákonníka práce v súvislosti s novým koronavírusom a mimoriadnym stavom na Slovensku.

Richard Sulík

Sulík: SR musí byť medzi prvými štátmi, ktoré dokážu využiť peniaze z EÚ

02.04.2020 17:46

Slovensko by malo dostať takmer 2,5 miliardy eur.

juliendan

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 14
Celková čítanosť: 14036x
Priemerná čítanosť článkov: 1003x

Autor blogu

Kategórie