Kde bolo, tam bolo, kdesi v strede malej krajiny stálo malé mestečko. So všetkým, čo k takému malému mestu patrí. Obchod, kostol, ba aj krčma, či pošta sa v ňom nachádzali. A samozrejme knižnica. Tri miestnosti navzájom pospájané, s množstvom políc a v nich naukladané knihy od výmyslu sveta.
Na mestečko padala tma, len pouličné svetlá osvetľovali tiché ulice. Mesiac obkolesený hviezdami sa špacíroval po oblohe, občas nazrel pomedzi záclony, či žalúzie do obydlí domov, či je tam všetko v poriadku.
Zvonkohra na kostole oznámila čas, jedenásť hodín večer.
„Ešte sem nakuknem, povedal si mesiac, a zvedavým okom prenikol hustou tmou do jednej z miestností knižnice. Prekvapený z toho, čo uvidel, zhíkol, až sa hviezdy začervenali.
„Haló! Počuje ma tu niekto?“ ozvalo sa z vrchnej police. Nič, žiadna odpoveď. Len kdesi dolu bolo počuť nejaký vzlykot, akoby niekto plakal.
„Haló, nebuďte ako ľudia, ozvite sa niekto,“ hlas z vrchnej police neustále dobiedzal.
„Prestaň, čo vykrikuješ do noci. Nevidíš, že všetci chcú spať? Máme toho málo počas dňa? Každú chvíľku nás vyťahujú z police, ohmatkávajú nás, obracajú naše listy a potom nás nešetrne zasúvajú späť. Hrozný život žijeme a ty tu vyhukuješ ako strelená,“ zareagoval konečne akýsi hrubý mužský hlas.
„Prepáč, ak som ťa zobudila, ale mám veľmi tenké uši, aj preto sa volám Líška Bystrouška, a plač, ktorý ide odniekiaľ zdola, mi nedovolí zaspať. Môžeš sa, prosím ťa, pozrieť, kto to je? Ja som tu hore, skoro na samom vrchu a nevidím dobre na spodok.“
„Ja tiež nevidím, mám za sebou náročný deň, desať hodín som musel makať na bavlníkovej plantáži. Harriet Beecherová – Stoweová to mohla napísať aj trochu menej drsne. Narobíme sa ako takí otroci. Volám sa Tom a bývam v chalúpke,“ posťažoval sa černošský hlas.
„Ak dovolíte, mon ami, zamiešam sa medzi vás, hoci nie je úplne gentlemanské počúvať cudzie rozhovory, ale aj ja počujem niečo ako plač. Hastings, prosím vás, podali by ste mi ďalekohľad?“
„Samozrejme, pán Poirot,“ ozval sa Hastings a už aj podával Herculovi Poirotovi akési puzdro.
Kniha Smrť na Níle Agaty Christie v strede police sa pootvorila a z nej vykukol nízky plešatý muž s fičúrskymi fúzikmi a ďalekohľadom pri očiach. Pozorne prehľadal celú podlahu miestnosti, keď zrazu nadšený vykríkol:
„Kto by vyriešil záhadu, ak nie ja, Hercule Poirot. Je tu muž, mladý muž a narieka. Počkajte, Hastings, koľko je hodín?“
„Pred chvíľou na veži odbilo jedenásť,“ odvetil Hastings.
„Jedenásť? Dobre som počul, mon ami? Čo robí v tak neskorú hodinu nejaký človek v knižnici? Záhada, ktorú musíme rozlúsknuť,“ vážne sa zamyslel.
„Mon ami, mon ami! Kým vy budete lúskať, chlap tu bude ďalej plakať a ja sa nevyspím,“ hundrala Líška Bystrouška.
„Radšej som mala ostať vo vnútri knihy, autor Těsnohlídek ma síce nechal v Jezerskej horárni, ale tam aspoň nikto neplakal. A koľko sliepok som mohla jeho zásluhou skántriť, jaaaj,“ vzdychla si.
„Líška má pravdu, nenájde sa tu nikto, kto by to dieťa upokojil?“ pripojil sa strýčko Tom.
„Ja by som mohol,“ prihlásil sa tenký hlások odkiaľsi z náprotivnej strany miestnosti.
„Kto je to ja?“ strýčko Tom sa staval do akejsi úlohy šéfa.
„No ja, Malý princ, od Exupèryho,“ maličká biela kniha zatriasla svojimi listami.
„Princ? Francúz? Hm,“ nedôverčivo pozeral na druhú stranu Poirot.
„Ako si chceš s takým plačkom poradiť? Veď si sám, ako hovoríš, malý,“ zamiešal sa do všeobecnej rozpravy v knižnici príjemný ženský hlas. Madame Bovaryová, znel nadpis na obálke knihy, odkiaľ ho bolo počuť.
„Malý postavou, veľký duchom. Nie som Francúz. Som z planéty B 612. Som dieťa, a ten muž nemá ďaleko od dieťaťa, veď plače ako ono. Len deti jediné vedia, čo hľadajú,“ zamudroval Malý princ.
„Nebuď namyslený. To, že si dieťa z kráľovskej rodiny ešte neznamená, že máš mať kráľovské maniere. Viem, o čom hovorím, ja sama som mala čo do činenia s ruskou šľachtou. Milovala som grófa Vronského tak veľmi, až som sa ocitla v románe Leva Nikolaja Tolstého,“ hrdo sa vypínala krásna žena na obálke ďalšej knihy.
„Madam, prečo mu nedáte pokoj? Jediný sa podujal ísť za plačúcim mužom a utíšiť ho, mali by ste byť rada a nie mu za každú cenu ukazovať, kto je viac. Aj ja som Anna, ako vy a nie som namyslená,“ dlhovlasé dievča s typickým klobúkom vystrčilo hlavu z okna zeleného domu.
„No dobre, veď som nič také hrozné nepovedala, že páni?“ s týmito slovami sa Ruska obrátila na štvoricu mužov v mušketierskych plášťoch.
„Milady, mali sme do činenia s podobnou dámou ako ste vy a mali sme to s ňou ťažké. Lenže viete, naše heslo, jeden za všetkých, všetci za jedného, nás predurčuje vždy víťaziť,“ prehovoril najprísnejší z nich, Athos. Jeho druhovia, Aramis, Porthos a D´Artagnan sa súhlasne prizerali, ochotní kedykoľvek tasiť kord.
Medzitým, kým sa knihy v policiach medzi sebou hádali, útla biela knižočka s Malým princom na obálke sa zošuchla z police, rovno pred plačúceho muža.
„Taký veľký a plačeš?“
„Aj veľkí muži niekedy plačú. Aj na plač sa nájde dôvod, nielen na smiech. Ale prisahám ti, tak ako vidím na knihe nad tebou, Naposledy plačem. Napísala to Zdenka Wenzlová Švábeková. Nepoznám,“ mladík si opakom rúk poutieral oči.
„Áno, máš pravdu, aj ja som plakal. Keď odišla líška, ktorú som si skrotil.“
„Líška a skrotená? Kto to kedy chyroval,“ protestovala Líška Bystrouška.
„Tá moja bola skrotená. A povedala mi, že za všetko, čo si skrotíš, si zodpovedný. Mal som ružu, jedinú. Ona jediná bola dôležitejšia ako všetky ostatné, práve ju som polieval. Pretože ju som dával pod sklený zvon. Pretože ju som chránil zástenou. Pretože jej som pozabíjal húsenice (okrem dvoch alebo troch,
z ktorých mali byť motýle). Pretože ju som počúval, ako sa žaluje alebo vystatuje, alebo dokonca ako niekedy mlčí. Pretože to bola moja ruža.“
„Dobre, dobre. Čo s ním?“ strýčko Tom nervózne kývol na mladíka.
„Aký máš dôvod na plač?“ opýtal sa Malý princ plačúceho mládenca.
„Nemám šťastie. Nič sa mi nedarí. Všetci ma opustili, zostal som sám. Chýba mi láska, priatelia. Všetci mi hovorili, že mám ísť šťastie hľadať. Ale kam? Kde sa dá nájsť? Márne sa kohokoľvek pýtam, nikto mi nevie poradiť. Až dnes mi jedna pani povedala, aby som skúsil nájsť odpoveď na moju otázku v knihách. Ale v ktorej, keď je ich tu tak veľa?“
„Vy ľudia ste zvláštni. Áno, tá pani mala pravdu. V každej z týchto kníh je ľudský príbeh, osud ľudí, kde nájdeš aj šťastie, ale nie to, po ktorom túžiš ty. Hľadáš niečo, čo je v tebe, čo v žiadnej knihe nie je. Tvoje šťastie si ty sám, to ako myslíš, ako cítiš. Teš sa zo života, staraj sa o svoju ružu a budeš šťastný.“
Ticho v knižnici sa dalo krájať. Mladík prestal plakať, začal sa usmievať.
A mesiac spokojne ďalej putoval oblohou, mysliac na to, ako to Malý princ múdro povedal.
Celá debata | RSS tejto debaty