Svet kníh

Vôňa mamy

Moja najmladšia dcérka Martinka mi priniesla domov nákup. Postavila sa meter odo mňa a s neuveriteľne smutným pohľadom mi povedala: „Maminka ja viem, že teraz je zakázané sa objímať, ale ja by som ťa tak veľmi chcela objať.“
Nič mi nemohlo zabrániť objať svoje dieťa.
Nie, nemohla mi v tom zabrániť ani hrozba vírusu, či nebodaj smrti.
Objatie bolo vrúcne, skryla som v ňom slzy, ktoré nahradil úsmev, keď z úst môjho dievčatka zaznelo: „Ako krásne voniaš, mami.“
Je to dnes nezodpovedné a nebodaj to bude trestné, objať svoje dieťa, či objať svoju mamu?
PRIZNÁVAM!
Som s nesmiernou láskou v srdci k svojim deťom nezodpovednou mamou.
Odsúdite ma?
Ja vás nie!
Ak si chcete uchovať vôňu mamy, nebojte sa ju objať.

Nie, to nie je úryvok z niektorej mojej pripravovanej knihy. Toto sú skutočné slová ženy, matky. Spisovateľky Zdenky Wenzlovej Švábekovej. Napísala ich na sociálnu sieť plná nesmiernych emócií aké vie vyvolať len blízkosť človeka, ktorého milujeme. Mám to šťastie poznať túto dámu osobne a viem, ako veľmi miluje svoje deti. Preto ma tento príspevok vôbec neprekvapil. Iné to už bolo s reakciami, ktoré sa začali pod ním objavovať. Mnohé z nich boli súhlasné a vyjadrovali Zdenke podporu, no našlo sa dosť takých, ktoré ju za tento čin odsudzovali. Prečo? Lebo objala svoju dcéru? Začíname znovu upaľovať bosorky? Predsa tam vonku je toho zla omnoho viac. Áno, všetci sa bojíme, máme strach z neviditeľného nepriateľa, ktorý nás môže kedykoľvek napadnúť a zničiť. Ale pre tento strach predsa nemôžeme v sebe zahubiť najkrajší ľudský cit, aký nám bol kedy daný. Mimoriadny stav si vyžaduje mimoriadne reakcie, mimoriadne opatrenia. Avšak žiadny mimoriadny stav nie je viac ako je láska medzi rodičmi a ich deťmi. Kto môže lepšie poznať svoju dcéru, ak nie jej matka? Tá matka predsa vie, kam chodí jej dcéra, kde pracuje a verte mi, obe sú veľmi zodpovedné. Koľkí z nás žijú s deťmi v jednej domácnosti, dotýkajú sa ich, pohladia ich, aj objímu. A potom idú do práce, cestujú možno prostriedkami MHD, stretnú sa s inými ľuďmi. Tu nie je rovnaké riziko nákazy? Toto nie je nezodpovedné konanie? Tu sa nehazarduje so zdravím? Odpoviem za vás. Nie. Nemyslím si, že ktrokoľvek z nás je nezodpovedný a robí veci, ktorými by mohol ublížiť svojim blízkym. Nikto z nás nie je samovrah, ani nič podobné.

Prežívame veľmi ťažké obdobie. Dni plné strachu a takmer beznádeje. Hrozí nám úplná izolácia. Viem si predstaviť oči plné sĺz. Ale v tých očiach musí byť najmä viera, Viera, že všetko zlé sa raz skončí. A my opäť budeme môcť slobodne kráčať po ulici, držiac svoju milú, svojho milého za ruku a smiať sa šťastní, že sme to zvládli. Neviem, aká dlhá bude táto cesta, ale na jej konci určite nechceme byť smutní. Buďme však ľudia, buďme k sebe láskaví a ohľaduplní, až potom súďme a trestajme. Ak je koho súdiť a trestať.