Svet kníh

Dnes som mal na sociálnej sieti kratučkú dišputu so spisovateľkou a poetkou Zdenkou Wenzlovou Švábekovou na tému Šťastie. Teda, aby som bol úprimný, vyprovokovala ma k nej svojimi veršami, teda najmä začiatkom.

Šťastie si zdriemlo,
snáď aj zaspalo úplne.

Následne po tom, čo som sa jej opýtal, či s aj z nej stáva Hľadač(ka) šťastia, keďže spolu píšeme román pod rovnakým názvom, mi odpovedala, že by sme mali vedieť, čo je šťastie. Že sa všetci vyhovárajú na Koronu (nie som si istý, či si tá pliaga zaslúži veľké písmeno) a ak si robíme, čo chceme, tak nás všetkých dostane, pretože ona nespí, len drieme.

Zamyslel som sa. Nie nad koronou (nezaslúži si to veľké písmeno), tú by som do polemiky o šťastí nemiešal, nad tou sa zamýšľajú všetci a vrchnosť nám ju pripomína hádam aj častejšie, ako by sme si zaslúžili. Takže, čo je šťastie? Slovami klasika, je to muška jenom zlatá. Ale skutočne? Keď som bol malý, nachytali sme plno zlatých mušiek, ale ani jedna nám nejaké zhmotnené šťastie nepriniesla. V muchách to teda nebude.

Šťastie je v každom z nás. To, že žijeme, že môžeme ľúbiť a byť ľúbení, že môžeme (zatiaľ) ísť kam chceme a s kým chceme, že sa môžeme smiať a tešiť z každej maličkosti, či veličkosti. Šťastie je môcť si uvedomiť, že je zasa ráno a ja sa môžem postaviť na nohy a zakrepčiť si od radosti, ale tiež všimnúť si, že slnko už dávno zapadlo a po oblohe sa špacíruje ujko Mesiac a je úplne jedno, či sa volá Január, Február alebo nejaký ber. Šťastie je aj to, že sme ako tak zdraví, že aj keď nás občas nejaká tá potvora kvári a snaží sa nám pokaziť náladu, my sme nad vecou a nedáme sa. A tiež je jedno ako sa volá, angína, chrípka alebo hoci tá korona. Šťastie je aj to, že môžeme veriť. Pretože podľa mňa je viera veľmi dôležitá. Nie je dôležité komu alebo čomu veríme. Niekto Bohu, iní Alahovi, a hen Ďuro svojej susede, veď prečo by k nej inak každý večer preskakoval plot? Šťastím je aj to, že nás môže niekto hocikedy objať. V takom objatí je obrovská sila, ktorá nám dokazuje, že nie sme na tomto svete sami. Verte mi, nemusí to byť len objatie milenky, či milenca. Objať nás môže aj úplne cudzí človek. Nemajte mu to za zlé, nie je to úchylka, len na vás vidí, že ste nešťastný. Povedzte, nerozjasní sa vám tvár? Šťastím je vidieť včielku lietať z kvietka na kvietok a vidieť ju ako svojimi labkami usilovne zbiera zlatožltý peľ, ako spieva Elán v jednej zo svojich pesničiek. Šťastím pre muža je držať v náručí dieťa, ktoré mu práve povila jeho žena. V bolestiach, ktoré jej krivili tvár, aby prvý plač malinkého dieťatka vylúdil na jej pery šťastný úsmev. Šťastie je aj to, keď odniekiaľ pricestujete domov a tam na vás už netrpezlivo čakajú vaši blízki.

V poslednej dobe sa stalo v tejto krajine zvykom nadávať na všetkých a na každého. Nedalo by sa to inak? Nenadávať. Nešomrať. Usmiať sa. Na policajta, keď nás zastaví, na šoféra v autobuse, či sprievodkyňu vo vlaku. Na predavačku v obchode, alebo na poštára, ktorý ledva tlačí bicykel, aby vám priniesol šek na dôchodok. Usmejte sa na suseda, Ďuro to robí každý deň a vie aj to, prečo. Usmejte sa na deti hrajúce sa pod vaším oknom a ktorých krik vás ruší pri sledovaní programu Moja mama vôbec nevarí, či ako sa to volá. Úsmevom nič nepokazíte. Vlastne skôr nakazíte. Ja viem, pod rúškom ten úsmev nie je vidieť. Napriek tomu, usmejte sa. Očami šťastia.