Pritiahol si kreslo k oknu, na parapetu postavil hrnček s horúcim čajom a pohodlne sa usadil. Byt na prvom poschodí panelového domu mu poskytoval perfektný výhľad na všetko, čo sa dialo na ulici. Rád pozoroval každodenný ruch, ktorý mu poskytovala. Ľudia sa ako také mravce hmýrili rôznymi smermi. Raz sa ponáhľali zdola hore a potom zhora dole. Občas sa niektorí pristavili jeden pri druhom na kus reči, povedať si, čo v posledných dňoch prežili, ženičky si odovzdávali tipy, kde sa dajú kúpiť za dobrý peniaz posledné chýbajúce veci na sviatočný stôl.
Hm, pomyslel si, ľudia by mali mať Vianoce v srdci, nie na stole. Znechutene vstal. Pomalým krokom sa prešiel po byte. Pristavil sa v každej jeho miestnosti, občas pohladil nemý kus nábytku, akoby sa mu chcel prihovoriť. Prvýkrát v živote mal byť na Vianoce sám. Opustený v prázdnom byte. Tak si to želal. Nechcel, aby niekto z príbuzných vedel o jeho problémoch. O tom, že mu zostáva niekoľko týždňov, kým si po neho príde prievozník Cháron a vezme ho svojím člnom na druhú stranu rieky Acheron, kde ho už nič nebude bolieť. Pre istotu mal vždy vo vrecku pre neho nachystanú jednoeurovú mincu, aby zaplatil za prevoz. Nemal ani najmenšiu chuť sa celých sto rokov potulovať po brehu rieky a čakať, kým mu bude umožnené dostať sa do zasľúbenej zeme.
Na chodbe bytu zostal stáť a zamyslel sa. Hm. Ešte musí vyniesť smeti a potom vyzdobí svoj miniatúrny vianočný stromček v kvetináči. Nech mu aspoň ten pripomenie príchod spasiteľa. Vzal si kabát, obul topánky a chytil do ruky vrecko so smeťami. Nemal toho veľa, ale podľa jeho mamky sa smeti počas sviatkov nemali vynášať z domu a on neznášal neporiadok.
Na mesto pomaly padal súmrak, rozsvecovali sa pouličné lampy, ktorých svetlo vytváralo na bielom snehu zvláštne žlté kruhy.
Vyšiel z domu, striaslo ho. Vo vnútri si vôbec neuvedomoval, aká je vonku zima. Pritiahol si golier kabáta, napravil šál a vykročil k smetiaku. Až tesne pri ňom si uvedomil, že vrecko so smeťami nechal na chodbe pri dverách, kam ho položil, keď zamykal.
Starneš, kamarát, starneš, hundral si popod nos, stúpajúc hore po schodoch.
Ilustračný obrázok
Zdroj Canva
Na medziposchodí medzi prvým a druhým si potichu zahrešil. Zasa tá poondiata žiarovka! Práve teraz sa musela vypáliť. V hustej tme nahmatal zábradlie a popri ňom sa chystal posúvať smerom hore, keď zrazu ustrnul v pohybe. Hoci oči mu už dobre neslúžili, sluch mal na svoj vek stále výborný. Niekto plakal. Dievča?
„Hej, je tu niekto?“ polohlasne zakričal do tmy.
Nikto. Žiadna odpoveď.
„Hej dievča, ja ťa počujem, ozvi sa,“ pokúsil sa ísť za hlasom.
„Ja som tu,“ ozval sa mu dievčenský hlas.
„No, to je pekné, že si sa ozvala. Ešte, kto je to ja? Máš nejaké meno?“
Rukou šmátral po stene a našiel vypínač. Chodbu zalialo svetlo a v kúte zbadal na zemi sedieť schúlené dievča. Asi osemnásť, devätnásťročné. Od susedov, bývali v priestrannom štvorizbovom byte pod ním.
„Ale veď teba poznám. Čo tu rumádzgaš, čo nejdeš domov? Nemáš kam ísť? Stratila si kľúče?“ snažil sa nájsť odpoveď na jej plač.
„Nie, mám kam ísť, aj naši sú zrejme doma. Dnes som mala v škole skúšku a neurobila som ju. Toľko som sa na ňu učila a zrazu som nič nevedela. Tatko ma zahluší,“ znova sa rozplakala.
„Dnes? Čo je to za školu, kde sa skúša na Vianoce?“
„Tatko sa dohodol s pánom docentom. V januári ideme lyžovať, tak aby som mala všetko hotové. A ja som všetko pokazila,“ dievčina sa od toľkého plaču začala zajakávať.
„Hej, dievča, neplač,“ spomenul si na jej otca.
Inžinier, riaditeľ veľkej firmy. Veľmi si zakladal na tom, že jeho dcéra chodí na vysokú a že raz bude mať minimálne také postavenie ako má on.
„Viete, ja som sa poctivo pripravovala a zrazu ma premkol obrovský strach. Tato ma zmláti. Sklamala som ho.“
„Čoby ťa zmlátil. Však aj on chodil do školy. A potom, sú Vianoce, ľudia by mali byť k sebe milí. Kvôli jednej skúške sa svet nezrúti. Nesmieš sa vzdávať, zajtra bude nový deň. Vieš čo povedal veľký Winston Churchill? Never, never, never give up. Nikdy,…“
„Nikdy, nikdy, nikdy sa nevzdávaj,“ dokončila dievčina.
„Takže, zbav sa strachu, nahoď na tvár smelý výraz, tatovi kukni priamo do očí a povedz mu, že dnes to síce nevyšlo, ale…alebo vieš čo? Pôjdem s Tebou a spolu otca zvládneme, čo ty na to?“
„Páni, nepovedala by som na vás, že ste taký dobrý človek. Celý panelák o vás hovorí, že ste starý uhundraný chlap, nikto vás nemá rád. Ale máte pravdu. Musím ten strach poraziť. Zvíťaziť nad sebou samou. Veď mám ešte ďalší termín.“
„Dám ti ešte jednu radu. Zadarmo. Tak ako sa k ľuďom správaš ty, tak sa oni budú správať k tebe. Áno, hundrem a šomrem, keď vidím, že sa deje nejaká skrivodlivosť. Človek by nikdy nemal zabudnúť zostať človekom.“
Na perách dievčiny sa objavil úsmev.
„Ďakujem. Nemusíte ísť so mnou. Som už veľká, nedám sa biť,“ pozrela sa mu do očí a odhodlane vykročila.
Pozrel na hodinky na ruke. Fúha, čas letel. Jeho smeti stále čakali na chodbe. Štramácky, ako mu to jeho vek dovolil, vybehol po ne a rezkým krokom sa pohol k smetiaku.
„Ujo, nemáte päťdesiat centov?“ ozval sa chlapčenský hlas za jeho chrbtom.
„Prosím?“ neveriacky si obzeral malého votrelca za svojím chrbtom.
„No, mal som vo vrecku drobné, čo mi mama nechala na autobus a niekde som ich stratil. Teraz sa nemám ako dostať domov.“
„Aha, neklameš? Ukáž nos, či ho nemáš mäkký,“ podišiel k chlapcovi.
Čosi mu nahováralo, že ho neklame, že hovorí pravdu. Musí mu predsa veriť, nie všetci ľudia sú klamári a podvodníci, najmä nie v takomto mladom veku, uisťoval sa v duchu.
„Hm,“ hundral si popod nos a šmátral vo vrecku. Nahmatal mincu.
„Aha, tu máš, ale nemiň ju na nejakú kolu, či čo to vy mladí pijete,“ uškrnul sa na dieťa a podal mu peniaz.
„Ďakujem, nebojte sa, naozaj potrebujem na bus,“ víťazoslávne zatočil nad hlavou školskou taškou a rozbehol sa smerom k autobusovej zastávke.
„Dobre, dobre,“ usmieval sa popod fúz spokojný sám o sebou. V jeden deň pomohol dvom mladým ľuďom. Nie zlý výkon, pomyslel si.
Do šľaka, zahromžil po chvíli, veď to bol peniaz pre Chárona! Dnes ani umrieť nesmiem, úbohé nohy by si vytrpeli takú večnosť blúdiť.
Ilustračný obrázok
Zdroj: Canva
Večer vyzdobil stromček a tešil sa na ďalší deň. Na Štedrý, hoci ho trávil sám. Čo na tom, pomyslel si. Navaril si dobré jedlo, nachystal si ho na stôl a presne s úderom piatej hodiny si sám sebe zacengal na zvonček. V tej istej chvíli zazvonil aj zvonček pri dverách. Zostal stáť v šoku. Nikoho predsa nečakal. Išiel otvoriť a vo dverách stála suseda z bytu oproti.
„Nehnevajte sa, pán sused, ale muž ma poslal. Aby ste neboli sami a išli sa s nami navečerať. Na Štedrý deň by nemal byť nikto sám,“ kývla na neho rukou.
Sklonil hlavu. Keď ju zdvihol, v očiach sa mu zaleskli slzy.
„Ďakujem,“ tíško hlesol, pozrel sa do vnútra bytu, kde v kuchyni stál prestretý stôl, kývol hlavou a nasledoval susedu.
V otvorených dverách oproti počul hrať Beatles. Hey Jude.
„Prepáčte, ale na Vianoce Beatles? Na Vianoce predsa Beatles nehrajú.“
„U nás áno. Môj manžel je blázon do ich hudby. Vlastne, nie je to jedno, čo sa hrá?“
„Máte pravdu. Vianoce nie sú o tom. Sú o ľuďoch, o ich srdciach.“
Druhá zo série adventných poviedok Také (ne)obyčajné Vianoce
Celá debata | RSS tejto debaty