Založ si blog

Buchenwald – brána do pekla

Isabelle sa nechápavo pozerala okolo seba. Celá miestnosť sa jej začala točiť. Musela vynaložiť veľa námahy, aby sa udržala na nohách. Privrela oči a zhlboka dýchala. Keď ako tak nadobudla stratenú rovnováhu, začala sa bezcieľne prechádzať po izbe. Pripadala si taká slabá a bezradná. Otvorila chladničku, vybrala z nej malú fľaštičku koňaku, aby ju vzápätí nedotknutú vrátila späť. Vošla do kúpeľne, otočila najskôr kohútikom teplej vody, potom studenej a keď nastavila akurát vhodnú na kúpeľ, začala si napúšťať vaňu. Vždy tak robila, keď nevedela nájsť východisko z nejakej situácie. Akoby horúca voda omývajúca jej nahé telo dokázala z neho spláchnuť všetku špinu sveta, ktorou za niekoľko málo hodín nasiakla a takto očistená sa mohla vrátiť späť do života. Lenže teraz ju ani kúpeľ nelákal. V prítmí miestnosti osvetlenej len tenkým lúčom svetla prenikajúceho cez otvorené dvere si začala pomaly rozopínať košeľu. Gombík po gombíku, zhora dole. Stála tak, aby na seba nevidela. Ani v zrkadle. Vyhýbala sa pohľadu na svoju nahotu. Konečne. S trasúcimi sa prstami sa vyzliekla. Rýchlo vliezla do vane a nechala sa prikryť hrubou vrstvou mydlovej peny. Až tam, v domnení akéhosi tajomného bezpečia, sa dokázala dotknúť samej seba. Jediného miesta na svojom tele, ktoré v nej aj po rokoch vyvolávalo strach a hrôzu. Pomaly priložila dlaň na ľavý prsník, nad jeho bradavku.

Všetko mohlo byť úplne inak, keby v byte lekára na dôchodku Ruuda Doora v Utrechte, pred niečo viac ako dvomi rokmi, vo februári 1963, nezazvonil telefón. Starý pán, ktorý v januári oslávil sedemdesiat štyri rokov, čítal noviny vo svojom kresle v obývacej miestnosti. Isabelle sa práve vrátila z práce a chystala sa robiť večeru.

„Nechaj, ja to zdvihnem,“ Ruud Door sa zviechal z kresla, pohladil mladú ženu po líci a šuchtavým krokom si to namieril k telefónu na chodbe.

„Pre teba, Isi,“ uškrnul sa a podal slúchadlo Isabelle.

„Prosím, Doorová,“ predstavila sa a potom už rozprával len ten niekto na druhej strane. Občas ho prerušila slovkom áno, alebo rozumiem. Keď hovor skončil, prešla do izby k starému pánovi, sadla si  k nemu a chytila ho za ruku.

„Na niekoľko dní budem musieť odísť. Do Nemecka, východného. Ide tam delegácia holandských novinárov. Do Buchenwaldu.“

„Kam?!“ V Doorových očiach sa objavil záblesk preľaknutia.

„Do Buchenwaldu. Kúsok, niekoľko kilometrov od Weimaru. Je tam bývalý koncentračný tábor.“

„Viem. Ale aj tak. Nemyslím si, že je tam niečo, čo by bolo pre tvoje oči. Nedá sa tomu vyhnúť, aby si nemusela ísť? Ak treba, vybavím ti maródku. Si chorá a hotovo.“

„Nebuď ako malý. Už som sa sľúbila. Čo také hrozné ma môže postretnúť? Bubáci?“ smiala sa.

Keď bola malá a nechcela ísť večer spať, strašil ju, že sú pod posteľou bubáci. Zakaždým mu uverila. Bleskurýchlo vhupla pod perinu. On ju poriadne poprikrýval, že jej ani nos netrčal spod prikrývky. Aby umocnil dojem zo strašidiel, zohol sa k zemi, zjojkol, akoby ho niečo uhryzlo a pobúchal po dlážke. Znelo to ako rýchle kroky niekoho. To podľa neho bubáci utekali preč z Isabellinej izby.

„Niekedy áno. A možno aj niečo horšie,“ zahundral skôr pre seba. Jemne, otcovsky, potľapkal Isabelle po ruke. Tušil, že raz táto chvíľa príde. Pozrel sa na kalendár postavený na stole. Neveriacky pokrútil hlavou. Akoby im bol mesiac február súdený. Teraz aj pred dvadsiatimi rokmi.

Večer pred cestou Isabelle pozorne študovala mapu. Ruud Door sa na to všetko s porozumením mlčky pozeral, nerušil ju.

„Vedel si, že vo Weimare prežil značnú časť svojho života Goethe?“ znenazdajky sa ho opýtala.

„Áno. Práve tu napísal jedno zo svojich najväčších diel, Fausta, príbeh muža, ktorý zapredal svoju dušu diablovi. Dokonca je tam miesto, kam chodil najradšej a kde písal svoje básne. Neďaleko Weimaru je kopec Ettersberg, kde sa Goethe rád prechádzal a hľadal inšpirácie pre svoju ďalšiu tvorbu. Na tomto kopci stál kedysi mohutný dub. Ľudia ho volali aj Goetheho dub, pretože práve pod ním veľký básnik sedával. Ten strom tam už nie je. Len rozložitý peň, ktorý akoby symbolizoval koniec jednej éry Nemecka. Tej zlej. Ešte aj ten strom dokázali fašisti využiť po svojom. Vyväzovali naň trestancov z Buchenwaldu za ruky vykrútené a zviazané za chrbtom. Paradoxne, koncentračný tábor bol v roku 1937 vybudovaný práve okolo tohto majestátneho stromu. Denne tam vraj viseli aj štyridsiati. To je len jeden z príkladov hrôz, ktoré s týmto smutným miestom súvisia. Ešte stále tam chceš ísť?“

„Prestaň,“ milo ho zahriakla. „Som už dosť veľká. Viem, čo bola vojna, mala som dosť rokov, aby som si všetko uvedomovala. Nakoniec, ak si si nevšimol, je iná doba. Píše sa rok 1963, je takmer dvadsať rokov po vojne. Dokonca, aj tí Nemci sú iní.“

Lenže tiene minulosti mávajú stále rukami nad nami a nedávajú nám šancu zabudnúť, pomyslel si Ruud Door.  Jeho obavy sa mali už čoskoro naplniť.

 

Goetheho letný dom vo Weimare

Zdroj: Pixabay

Isabelle mala od rána akýsi čudný pocit v bruchu. Chvíľku stiesnený, akoby ho mala zovretý medzi čeľusťami zveráka, vzápätí sa cítila ako na kolotoči. Na raňajky si dala len šálku kávy, nič iné do seba nedokázala dostať. Nechápala, čo sa s ňou deje. Nervozita ju úplne opantala. Iste, cesta autobusom do Weimaru bola nekonečne dlhá, namáhavá. Do mesta ležiaceho v srdci Nemecka pricestovali neskoro večer, no bola mladá, plná síl a spánok jej mal pomôcť striasť sa únavy. Aspoň si to myslela. Buchenwald bol od Weimaru vzdialený približne sedem kilometrov. Viedla k nemu takzvaná blutige Strasse, krvavá cesta. Takto ju nazvali väzni, ktorí na jej stavbu ťahali ťažké kamene z kameňolomu. Mnohí z nich na následky zranení umreli.

Slová sprievodcu sa Isabelle vrývali hlboko do srdca. Privrela oči a videla ľudí, vychudnutých, vyziabnutých, ako sa mordujú s obrovskými neforemnými kusmi skál. S dobitými krvácajúcimi rukami, pomliaždenými a zlámanými prstami, kvičiac od bolesti padali dolu tvárou na zem, aby vzápätí pozbierali posledné zvyšky síl a s nesmiernym vypätím sa znovu postavili na roztrasené nohy, chytili konopné lano omotané okolo na hrubo otesaného kameňa a ten ťahali ďalej. Každý centimeter tejto strastiplnej púte hrozne bolel, na tele, aj na duši.

„Dámy a páni, pred nami je brána do pekla. Tak, ako vy, sa sem doviezli tisícky, desaťtisíce trestancov, mužov, žien, ba aj detí, no len málokto z nich mal možnosť na vlastných nohách tento tábor touto istou cestou opustiť,“ s dramatickým pátosom v hlase oznamoval sprievodca. Ktovie, ako často tieto slová hovorí, pomyslela si Isabelle.

„Väčšina koncentračných táborov mala nad vstupom napísané heslo Arbeit macht frei. Práca oslobodzuje. Buchenwald je výnimkou. Na jeho bráne môžete vidieť úplne iný nápis. Jedem das Seine. Každému, čo mu patrí. Slová, ktoré mrazia pri pomyslení, čo sa v týchto priestoroch dialo,“ autobus zastal na obrovskej ploche vo vnútri areálu.

 

 

Brána do pekla – Buchenwald

zdroj: internet

 

Dvadsať tisíc metrov štvorcových betónovej plochy, appel platz. Miesto, kde sa každé ráno robilo sčítanie väzňov. Niekedy trvalo aj niekoľko hodín. Bez ohľadu na počasie, ktoré tam v ten deň vládlo.

Z celého koncentráku po vojne zostalo len torzo. V roku 1950 sa rozhodlo o zbúraní väčšiny budov. Zostali len hlavná brána, dve strážne veže, lazaret a krematórium. Komunistický režim Nemeckej demokratickej republiky dal v roku 1958 postaviť pamätník tým, čo prežili, ale aj tým, ktorí tu našli smrť. Mladá Holanďanka sa dozvedela hrozné čísla. Podľa materiálov, ktoré zostali po príslušníkoch SS, nacisti v tábore zastrelili viac ako osem tisíc ľudí, obesením potrestali približne tisícsto trestancov. Počas prepravy do tábora a z neho zahynulo ďalších dvanásť až pätnásť tisíc mužov, žien a detí. Číslo obetí neľudského teroru bolo však omnoho vyššie. V Buchenwalde našlo smrť viac ako päťdesiatšesťtisíc ľudí. Najsmutnejšie bolo, že nielen fašisti využili toto smutné miesto. Po vojne v bývalom koncentračnom tábore zriadila sovietska moc internačný tábor, v ktorom do roku 1949 väznila viac ako dvadsaťosemtisíc ľudí, nacistických zločincov, ich sympatizantov, ale aj odporcov komunistického režimu. Viac ako sedemtisícsto z nich tu našlo svoju smrť. Príčina? Podvýživa, choroby.
Isabelle si to množstvo mŕtvych nedokázala predstaviť. Hrôza sálajúca z každého kúta ktorejkoľvek budovy jej spôsobovala obrovskú bolesť. Len ona vedela prečo.

V budove, ktorá slúžila ako nemocnica, či akýsi lazaret, boli vystavené hrubé ošúchané knihy. Ak dovtedy o nemeckej precíznosti a pedantnosti len počula, tu sa o týchto vlastnostiach tohto národa mohla presvedčiť na vlastné oči. V knihách boli totiž zaznamenané všetky údaje o usmrtených väzňoch. Pekne, podľa abecedy. Netušila, koľko ich tam bolo.
S akousi pietnou úctou k menám v nich zapísaných sa prechádzala pomedzi stoly. Opatrne kráčala, nohy ticho kládla pred seba. Pri niektorom stole sa pristavila, smutným pohľadom sa zadívala na zažltnutý popraskaný obal knihy, v túžbe zistiť, čo sa v jeho útrobách ukrýva.  Občas niektorú z nich jemne pohladila prstami, sotva sa ich dotýkala. No žiadnu neotvorila. Čas vyhradený na návštevu Buchenwaldu sa pomaly blížil k svojmu koncu. Isabelle sa pozrela na hodiny na rukách a pobrala sa k východu z miestnosti. Zrazu, akoby pred ňou vyrástla obrovská stena. Nie a nie sa pohnúť ďalej. Otočila sa, podišla k jednému zo stolov a bezmyšlienkovite otvorila knihu položenú na ňom. Nerozumela, prečo to robí, akási tajomná sila viedla jej myseľ a ruky. Slabé svetlo žiarovky visiacej zo stropu len matne osvetľovalo rukou popísanú stranu. Zohla sa, prižmúrila oči. Rukou písané písmená sa pred ňou vo svite slabého svetla žiarovky visiacej z stropu roztancovali. Meno, ktoré jej prvé padlo do očí, ju šokovalo.

 

Úryvok z pripravovaného románu Hviezda, ktorá nikdy nezhasne

 

Nehľadaj pravdu – pohľad zvnútra (recenzia knihy)

25.10.2020

Keď ma pred niekedy v decembri minulého roku oslovila Zdenka Wenzlová Švábeková, či by som sa nepodujal spolupodieľať sa na jej novej knihe NEHĽADAJ PRAVDU ako redaktor a korektor, vyrazila mi tým dych. Nie preto, žeby som sa na túto ťažkú a zodpovednú úlohu necítil, milujem výzvy a toto bola výzvy z kategórie vysnívaných, ale preto, že poznám Zdenkin štýl písania, [...]

Šťastie

11.10.2020

Dnes som mal na sociálnej sieti kratučkú dišputu so spisovateľkou a poetkou Zdenkou Wenzlovou Švábekovou na tému Šťastie. Teda, aby som bol úprimný, vyprovokovala ma k nej svojimi veršami, teda najmä začiatkom. Šťastie si zdriemlo, snáď aj zaspalo úplne. Následne po tom, čo som sa jej opýtal, či s aj z nej stáva Hľadač(ka) šťastia, keďže spolu píšeme román [...]

Deň otcov

21.06.2020

Dvadsiaty prvý jún je v kalendári označený ako Deň otcov. Takto si na toho môjho spomínam ja… Kedysi dávno, ešte za mojich detských čias, som neraz ráno zašiel do lesov v okolí mojej rodnej dedinky učupenej pod Sincom. Hríbov tam vždy rástlo neúrekom. Len to ste ich nesmeli ísť hľadať s naším otcom. Tomu sa v chôdzi nedalo stíhať. Otec bol štíhly, vysoký [...]

pocasie-26-10-2020

Teplejšie počasie dlho nevydrží, blíži sa studený front

25.10.2020 22:43

Začiatok týždňa bude oblačný, ale celkom teplý, niekde sa teploty môžu vyšplhať až k 18 stupňom Celzia. Ako to bude vyzerať neskôr?

Afganistan USA Káida člen dôležitý zabitie

Afganská tajná služba údajne zabila hlavného člena al-Káidy

25.10.2020 22:07

Hlavného propagandistu teroristickej organizácie al-Káida Abú Muhsina Masrího zabili minulý týždeň v provincii Ghazní.

Russia Oil Tanker Fire

Po výbuchu na ropnom tankeri v Azovskom mori sú traja nezvestní

25.10.2020 21:17

Na palube ruského tankeru bolo 13 členov posádky, desať z nich sa podarilo zachrániť.

jaroslav naď

Naď nevylúčil sprísnenie opatrení, vláda bude situáciu prehodnocovať

25.10.2020 17:18

Blanár v relácii Na telo povedal, že ich strana sa na plošnom testovaní nezúčastní, otestovať sa dajú PCR testami.

juliendan

V knihách je zachytená múdrosť tohto sveta.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 18
Celková čítanosť: 20231x
Priemerná čítanosť článkov: 1124x

Autor blogu

Kategórie