Svet kníh

„Frau Dobisz, bolo mi cťou spoznať vás a vaše dcérky. Škoda, že sme vo vojnovom stave, vedel by som si predstaviť priateľstvo medzi mojou a vašou rodinou,“ major sa po dvoch hodinách strávených v dome Adama Dobisza začal poberať na odchod. Vzal si kabát, nasadil brigadírku, keď sa spred dverí, z chodby ozval akýsi hluk. Anna spoznala hlas svojho muža, ako sa po nemecky rozpráva s vojakmi, ktorí stáli na stráži pri dverách. Vzápätí sa dvere na kuchyni otvorili a dovnútra vošli traja muži. Adam a za ním dvaja príslušníci SS, so samopalmi namierenými na neho.

„Kto je to?“ vyštekol major vo svojom rodnom jazyku.

„Hovorí, že je domáci pán, že tu býva, herr major!“ zahlásil jeden z vojakov.

„Frau Dobisz, je to pravda? Ten chlap je váš muž?“ obrátil sa s hrozivým výrazom v tvári na Annu.

„Áno, to je Adam,“ žena sa usmiala.

„Prosím?! Povedzte mi, že sa mi len zdá, čo vidím na jeho kabáte!“ Milota z tváre nemeckého dôstojníka zmizla ako švihnutím čarovným prútikom. Namiesto nej sa objavil závan hnusu a odporu.

„Nerozumiem,“ potichu hlesla.

„Nerozumieš?!“ Major prešiel na tykanie.

„Toto myslím!“ precedil spoza zaťatých zubov a paličkou pichol do žltej hviezdy na Adamovej hrudi.

„Dobre vidíte,“ v Anne sa prebudila šelma odhodlaná brániť svoju rodinu pred celým svetom. Pozrela sa Nemcovi do očí a nemienila uhnúť pohľadom ani o milimeter.

„Tvoj muž je Jude?! Žid?!“ major neveriacky krútil hlavou.

„Je. No a čo? Nerobí nič zlé. Ani on, ani nikto z mojej rodiny.“

„Hm, hm,“ dôstojník sa zamyslel a pohľadom prechádzal z jednej tváre na druhú. Premeriaval si Adama, potom Annu, dlhý čas so silne zovretými perami blúdil po Kristíne, aby skončil pri Elżbietke. Ako ju to vonku nazval? Rozkošná. Áno, tam mu pripadala ako anjelik. Ale môže byť dieťa, ktorého otec je Jude, anjelik? Podišiel k nej, navliekol si na ruky čierne kožené rukavice. Prstami ľavej ruky ju chytil za bradu a zdvihol jej tvár oproti sebe.

„Koľko máš rokov, dievča?“ zabodol svoj pohľad do jej očí.

„Dvanásť,“ smelo odpovedala.

„Dvanásť. Aha,“ premýšľal. Niečo mu na tom dieťati nesedelo. Tam vonku…

„Ukáž mi kabát, čo si mala dnes oblečený,“ štuchol do nej paličkou.

„Ja ho prinesiem,“ Anna bleskurýchlo pochopila o čo mu ide a chcela situáciu ako tak zachrániť.

„Nie! Zostaň tam, kde si. Má dvanásť rokov, vie priniesť kabát!“ vykríkol a prudkým pohybom ruky ju zastavil.

„Choď, maličká, prines ho. Ten, čo si mala vonku, keď sme sa rozprávali,“ postrčil vyľakané dievčatko k dverám. Hneď na to sa obrátil k svojim mužom a vydal im niekoľko úsečných povelov. Jeden z nich išiel za dievčatkom, ostatní sa rozostavili po miestnosti, držiac zbrane v pohotovosti.

„Bože môj,“ zašepkala Anna. Očami hľadala Adama, akoby v ňom hľadala pomoc. Stál obďaleč pokorne so zvesenou hlavou.

„Nech sa páči, tu je,“ Alžbetka sa vrátila a podávala majorovi svoj kabát.

„Dobre, dobre. Poď, sadneme si,“ chytil malú za ruku. Posadil sa tam, kde sedel predtým, vzal dievča na kolená. Chytil do rúk kabátik, rozprestrel ho na stole.

„Si nezodpovedná matka! To, že si si vzala Žida a spávala si s ním, je tvoja hanba! Ťfuj,“ odpľul si smerom k Anne. „Ale, že si darebáčka na svoje povinnosti k dcére, z teba robí opovrhnutia hodnú ženu!“

„Čo vy môžete vedieť o zodpovednosti, keď žiadne deti nemáte!“ šplechla mu do tváre.

„Vieš, čo hovorí führerov príkaz? Platí pre Nemecko a všetky ním spravované krajiny, takže aj pre Slovensko! Všetci Židia, starší ako šesť rokov, sú povinní, chápeš, po-vin-ní, nosiť židovské znamenie, židovskú hviezdu žltej farby s nápisom Jude uprostred. Pýtam sa ťa, vidíš na tomto odeve niekde označenie v zmysle príkazu? Vidíš na ňom žltú hviezdu? Má tvoja dcéra viac ako šesť rokov? Je židovka?“ Slová z Nemcových úst sa odrážali od stien v miestnosti, ako strely z guľometu. Ratatata.

„Prepáčte, včera sa deti sánkovali, robili hlúposti a jedno z nich tú hviezdu odtrhlo. Práve som ju išla prišiť, keď ste prišli, nestihla som to. Hneď to napravím, ak dovolíte, predsa sa nič nestalo, celá rodina poctivo ten znak nosíme.“

Anna sa so zlomeným hlasom pokúšala vysvetliť mužovi, ktorý ešte pred chvíľou hovoril o možnom priateľstve medzi ich rodinami, čo sa vlastne stalo. Nič nepomáhalo. Akoby v kuchyni stál iný Andreas von Lübeck. Neprístupný, tvrdý vojak, poznajúci len príkazy a vyhlášky, verný svojmu vodcovi.

„Prečo ma tvoje reči nezaujímajú? Lebo len potvrdzujú, čo som povedal. Si ne-zod-po-ved-ná! Takých ľudí musíme trestať, aby si uvedomili, že naše nariadenia nie sú slovami do vetra, ale sa musia dodržiavať! Dieťa za nič nemôže, ty si matka! Mala si jej hneď, ako si zistila, že hviezdu nemá, znova ju prišiť, alebo hoci aj priklincovať! Povedz, nemám pravdu?!“ Zdalo sa jej to, alebo sa major na ňu usmieval? Dobre videla. Hovoril pokojne. Jeho tvárou prebehol náznak úsmevu. Akoby sa vrátil pôvodný von Lübeck.

Nebude to také hrozné, pomyslela si a opätovala úsmev.

„Áno, máte pravdu. Ale viete, v tom zhone a popri práci v dome, človek pozabudne,“ pritakala mu.

„Aha, zabudla si, aha,“ major sa zamyslel. „Potom musíme urobiť niečo, čo ti tvoju povinnosť bude vždy pripomínať. Sľubujem ti, že už nikdy nezabudneš!“ Pohladil Elżbietku po vlasoch. Potom ukázal na dvoch svojich mužov a niečo im hovoril.

„Hej Jude,“ zakričal na Adama, „pôjdeš s nimi dvomi von a urobíš, čo ti prikážu. Inak ťa zastrelia a s tebou celú tvoju rodinu. Chápeš?“

„Chápem. Viem po nemecky, rozumel som, čo odo mňa žiadate,“ Annin muž s úplne mokrými rukami od potu celý čas žmolil v rukách čiapku. Nedokázal sa pozrieť Nemcovi do tváre. Strach o svojich blízkych ho úplne vyciciaval zo zvyšku síl, ktoré v ňom ešte zostali.

„Adam! Adam! Prosím ťa, nikam nechoď! Zabijú ťa!“ Jeho žena tam stála ako ranená vlčica, zalamujúc rukami. Nechápala kam ide.

„Žena, prestaň! Ak nestíchneš, dám zastreliť najskôr teba! Ešte predtým ťa pohodím týmto chlapom a ver mi, slušná doba už uplynula odvtedy, ako mali nejakú ženu. Roztrhajú ťa na franforce, budeš prosiť svojho židovského boha, aby si mohla umrieť. Revala by si a nevedela, či je to od bolesti alebo od rozkoše.“ Postavil sa, maličkú posadil na stoličku a podišiel k Anne.

„Nebolo to dávno, čo som obdivoval tvoju krásu. Teraz sa mi hnusíš. Keby si nebola mala v sebe toho Žida, ukázal by som ti, ako dôstojník SS drancuje telo ženy nepriateľa. Lenže si nečistá a ja nepoškvrním svoju česť.“

Stál tesne oproti tej hrdej Slovenke, ktorej črty v tvári stvrdli na kameň a z očí jej sršali hromy blesky. Mimovoľne urobil dva kroky späť, akoby sa jej zľakol.

„Ty by si sa opovážila udrieť ma? Beštia jedna. Vidieť na tebe, ako veľmi ma nenávidíš. Len preto, že pochádzam z národa, ktorý je cennejší ako ten tvoj?“ pohŕdavo sa začal smiať.

Kristína, dovtedy sediaca v tichosti, sa prudko postavila: „Dajte jej pokoj! Prijala vás v našom dome pri všetkej úcte ako človeka, pohostila vás a vy sa jej takto odvďačujete?!“

„Kristínka, nechaj. Tento muž nestojí ani za opovrhnutie. Myslí si, že keď má zbraň a po zuby vyzbrojených chlapov, že sa ho budeme báť. Nie, nebojím sa ho. Najhoršie, čo sa nám môže stať je, že nás zabijú. Pravda major von Lübeck? Na bezbrannú ženu si trúfate.“

„Drž hubu!“ priskočil k nej a udrel ju dlaňou po tvári. Možno by ju bil ďalej, keby sa neotvorili dvere a nevošiel Adam s vojakmi. Jeden z nich držal v ruke hrubší drôt, na ktorého jednom konci bola poohýnaná šesťcípa hviezda. Dávidova hviezda.

„Zviazať!“ zavelil v nemčine a ukázal na Adama a Annu.

„Ona!“ pokračoval, pričom svoj prst v rukavici namieril na Kristínu. „Von a do auta! Vy dvaja tam počkáte s ňou!“

Vojaci poslušne plnili rozkazy. Kristína si obliekla kabát a v sprievode esesákov s namierenými samopalmi vyšla z domu. Obďaleč stálo čierne osobné auto, zaviedli ju k nemu, jeden zo sprievodcov otvoril dvere a posotil dievča do vnútra.

Medzitým sa Adam so svojou ženou ocitli pevne priviazaní k stoličkám v kuchyni, chrbtami opretí o stenu. Major zozadu podišiel k Elżbietke, sediacej stále pri stole. Opäť ju pohladil po vlasoch, nežne jej prešiel prstami po líci.

„Neboj sa, moja, musím to urobiť. Je to moja povinnosť. Chodíš do školy?“

„Áno,“ odvetilo vystrašené dieťa.

„No vidíš. V škole, keď na niečo zabudneš, napríklad urobiť si domácu úlohu, pán učiteľ ťa pokarhá. Aj tvoja mama urobila chybu a tie sa musia trestať. Nikdy viac nezabudne na svoje povinnosti. Nesmie sa to stať, aby také malé dievčatká ako si ty, už nikdy netrpeli,“ prihováral sa Elżbietke. Popri tom vzal od vojaka poohýnaný drôt, voľný koniec omotal utierkou, ktorú našiel zavesenú pri peci. Opatrne otvoril dvierka, kde sa objavil sálavý plameň. Jeho oranžovočervené jazyky olizovali otvor, aby sa cezeň drali von ako z papule trojhlavého draka. Major odskočil nabok z obavy pred popálením. Z bezpečnej vzdialenosti natiahol ruku s oceľovým drôtom a začal rozžeravovať hviezdu. Tej farba sa začala postupne meniť. Z hrdzavej na strieborno sivú, modrastú, cez červenú až po žiarivo žltú. Spokojne pokýval hlavou. Odstúpil, vojakovi prikázal zavrieť dvierka a podal mu drôt. Vážnym krokom prešiel k Dobiszovcom.

„Vidíš, žena, čo si spôsobila? Nútiš ma k činu, na ktorý nie som hrdý. Pre teba, tvoju lajdáckosť, bude trpieť nevinné stvorenie, dieťa. Boh vidí a vie, že som to nechcel,“ hovoril monotónne k Anne.

„Čo jej idete urobiť?! Neubližujte mojej dcére! Robte so mnou, čo chcete, len mojej malinkej neubližujte! Prosím vás,“ ženine oči zaliali slzy. More sĺz, ktoré by obmäkčili kameň na vrchu Babej hory, ale nie srdce muža, ktorý sa kýval zo špičky čižmy na pätu.

„Neskoro plačeš, neskoro roníš slzy! Sľúbil som ti, že už nikdy nezabudneš,“ Nemec sa vrátil k maličkej, usmial sa na ňu.

„Si statočné dievča?“ opýtal sa.

„Áno, som,“ Elżbietka mu slušne odpovedala.

„Tak je dobre, pretože teraz budeš musieť byť veľmi, veľmi statočná,“ rozprával a oboma rukami ju hladil. Po hlave, po lícach. Pomaličky jej rozopínal košieľku, prvý, druhý aj tretí gombík. Anna sa na stoličke hádzala zo strany na stranu, v snahe vyslobodiť sa z pút a pomôcť svojej dcérke, no tie sa jej ešte hlbšie zarezávali do rúk, až jej z nich začala tiecť krv.

„Daj jej pokoj!!! Nedotýkaj sa jej!!! Adam!!! Nedovoľ mu, aby našej maličkej ublížil! Adaaam!!!“ kričala priam hystericky.

„Buď ticho! Ak neprestaneš, vyvediem tvojho muža na dvor a zastrelím ho tam ako psa! Ver mi, nemecký vojak sa len tak nevyhráža, takže pssst. Chvíľka a bude po všetkom. Nechcem ju zabiť, nemusíš sa báť.“

Priam sadistický pokoj, ktorý z majora vychádzal, ju privádzal na pokraj nervového zrútenia. Vlasy mala jeden veľký chuchvalec zlepený potom a slzami,  hruď sa jej ťažko dvíhala od rozčúlenia a nervozity, v očiach sa jej zračila beznádej a strach o svoje dieťa. Stála na rázcestí a nevedela, ktorou cestou sa má vydať. Na konci jednej videla svojho muža a druhá viedla k Elżbietke. Pochopila. Oboch môže zachrániť len tak, že bude mlčky trpieť, nech je všetko, čo najskôr za nimi. Cez nekonečný závoj sĺz upierala svoj pohľad k stoličke pri stole a modlila sa k bohu za spasenie svojej duše. Áno, ona všetko zavinila. Nemec mal pravdu! Bola nezodpovedná.